rieper

Exil za štyrmi stenami a moja myseľ pomaly degeneruje do podoby neprajného mizantropa, ktorý si praje mať o jednu viac než pár opíc. Snáď by som mohol povedať, že som stratil zmysel života. Mať niekedy nejaký.

...

Dlhé týždne sa pohrávam s myšlienkou, že by som mohol konečne napísať čosi poriadne. Interesantnú spoločenskú kritiku čí pár módnych viet o tom, čo za krízu tento svet ešte čaká... A snáď by sa zadarilo a na dvere by klopal pán Pulizer.

Vo chvíľach ako je táto, či jej podobné, by som mohol len tak tíško sedieť, prepadať sebaľútosti a spytovať svet. Otázky typu „ako?“, „prečo?“, či „čo ak?“ Tak veľmi egoistické. Tak hlúpe. V zásade je podobný prístup príliš zbytočný a miestami snáď až patetický. Svetu sú moje otázky ukradnuté a história učí, že odkedy je čas časom si ten skurvysyn nenašiel moment ani na jednu. To ako Odpoveď.

Závisť mi kúše útroby a ja sa snažím prísť na to, či by mohla byť rovnako smrteľná ako alkohol. Pár rokov, než mi nos pretkajú hnusné žilky a na mňa bude čakať len treťotriedny job v štátnej sfére s troskami ľudí tak podobných. Možno. Možno by to chcelo drastickejšie riešenia a víťazstvá iné, než Pyrhove.

Život sa pozvoľna premieňa na mediálnu masturbáciu typu Klinika Grace a ja pol mesiaca uvažujem, či som skôr George, alebo Karev, len aby som dospel k záveru, že mi počas dvojtýždňovej PNky muselo začať férovo žblnkať na maják, aby som sa začal porovnávať s vymyslenou postavou. Ale po poriadku.