rieper

Vždy ma lákali takí tí drsní hrdinovia oplývajúci kúlovými hláškami, takmer rovnako ako snehovobiele stehná Rachel Weiszovej v béčkovom „I Want You,“ ktoré ma neomylne doviedlo k nesebeckej láske v interpreta menom Elvis Costello.

Sledujem nelichotivý vývoj ceny akcií materskej, ako sa dnes vraví „driven by“ hlavným začmudeným CEOčkom, na ktorom konečne badať pochod globalizácie v praxi. Stále si neviem zvyknúť, že musím hovoriť „pane“ niekomu, kto okrem bezchybnej americkej angličtiny akoby z oka vypadol chlapíkom, čo sa mi pri občasných potulkách centrom za svetla snažia predať imitácie parfémov známych značiek.

Ekvivalent spovedí z vecí, ktoré nemôže a nechce prezradiť predavač žemlí, zakončené ekvivalentom výroku: „Áno, mohol som s tým niečo urobiť.“ Začínajúc, povedzme: „Bola raz jedna firma.“ Alebo radšej spoločnosť? Egál

Studené kvapky stekajú po tvári, tele, rukách, bruchu, chĺpkoch a končia svoju púť vo víre v srdci, či riti vane. Na sprchu som sa stále nezmohol a tá voda je dnes prekliato studená. Snáď som precitlivelý a na každý hovor dostávam odpoveď: „Inokedy.“

Z prepracovanosti mi začína solídne zajebávať. Práve v tomto momente by som mal písať ďalší skurvený projekt, ktorý zapadne prachom v šuflíku tej takmer tehotnej kreatúry zvanej honosne „boss s víziou“, ale zdá sa, že na to prdím. Navliekol som si výsadkárske boty a uhol si dobre vyzretej slivovice, ktorú som objavil v poľnej fľaške z minulého leta, kedy som strávil tak príjemný mesiac medzi jedným a druhým väzením s prívlastkom „nadnárodná“ váľaním sa pri jazere, balením opražených Holanďaniek, prelievajúc cez gágor jedno pivo za druhým.

Dni sa mi mihajú pred očami ako splašené stádo vodných buvolov. Je to veľmi poetické prirovnanie, najmä vzhľadom na fakt, že som tie skurvené zvieratá v živote nevidel. A je veľmi pravdepodobné, že neuvidím. Možno budú gingolgo. Vyhladené. Alebo nikdy nezarobím dosť prachov na to, aby som šiel na safari, či ich zarobím, ale nepôjdem, lebo to bude strata času.