rieper

Niekedy minulý týždeň som omylom zapol MTV a zistil, že z idolov mojej mladosti je tlupa starých sklerotických ježibáb a hnilých dedov, na ktorých solídny návyk na herák (LSD, Pervitín, Fekálfetišporno, a.i.) zanechal nezmazateľné stopy. Sfetované trosky žvatlali niečo o minulosti, ktorá pripadala ako sen a zrejme aj taká bola. Netuším.

Ľutujem, že ma nenapadol, že mi nenapadol patetickejší názov, no po mesiacoch duševnej stagnácie osedlaný stereotypom márnej honby za snom, aby som zarobil dosť peňazí na to, aby som už v živote nemusel robiť suchú kundu, či rektálny otvor parte skurvysynov (a v rámci pohlavnej ekvilibristiky aj skurvydcér, ponevadž v korporátne globalizovanom svete neexistuje fenomén machizmu o význame, ktorým sa oháňajú strážcovia rovnosti príležitostí a výraz kurva je tak nádherne bezpohlavný), používajúcim spojenie „môžeme sa na to pozrieť“ keď tým myslia, že sa na to pozriem sám, zatiaľčo oni, či ony si dajú dobrý obed a partičku golfu, len aby sa mohli dodrbať do práce už o tretej poobede a vysedávať tam do desiatej s plnou hubou reči o neschopných podriadených a prekliato dlhom pracovnom čase (prípadne cezčasy sú samozrejme zahrnuté v základnej mzde) sa mi prosto nechce. A tak som dal výpoveď.