rieper

Posledný pracovný týždeň predo dvermi mi ponúka mnohé možnosti, aj keď je pravda, že nie sú až o toľko bohatšie než práca v upadajúcej finančnej inštitúcii potácajúcej sa na pokraji úplného rozkladu.

Ak ma niečo naučil (odpúšťam si komfort bláhovej generalizácie) rozvoj modernej ľudskej civilizácie posledných tisícročí od plienok kdesi v povodí riek Eufrat a Tigris (či možno iných, od jašterov z vesmíru až po nasledovníkov bájnej Atlantídy), potom len jednoduchý poznatok. Žiaden nebol.

Už tretiu hodinu pozerám von oknom na tanec drobných vločiek, ktoré nepochybne všetka pracujúca verejnosť označí za pohromu (pričom majorita cestárov bola snehovou nádielkou zjavne značne zaskočená), domov sa vrátia bývalí ľudia, denným zápasom o takzvané živobytie degradovaní na posrané stroje na eurá, ktoré neváhajú opakovať pri každej lepšej príležitosti vety typu: „máš byť rád, za to, čo máš.“ A mne tak svet čoraz častejšie pripomína obrazy knihy 1984, len s tým rozdielom, že to trvá kam mi pamäť siaha. Alebo: „Carpe diem.“