rieper

Stav – Zajebávanie. Terminus technicus. Príklad „Ešte hodinu sa tu budeš zajebávať a potom sa môžeš ísť zajebávať zasa inam.” Ergo – tvoja priateľská korporácia sa uzmula, že ti zaplatí niečo ako program, pri ktorom sa budeš zajebávať toľko, že sa na teba niečo nalepí. Zatiaľ sa na teba lepí len lektor, ale možno sa zadarí aj cudziemu jazyku nemeckému. Začínam trpieť homofóbiou. Mať tak 2 ženy na každého údajne 4/100vého, založím si živnosť ako casanovák. Fakt je, že chalan má manželku a syna. Smutné. Každopádne, čas ukáže. Uvidíme.

Niekedy sa ti chce písať. Tomuto človeku. Chce sa... Mi. Niekedy niet o čom. Vždy jest o čom. Vždy. Všetky tie miriády drobných zážitkov z ktorých si stvorím deň. Ďalší a ďalší, kým nespácham dosť hriechov na to, aby mi pán mnohých tvárí zoslal milosrdenstvo v podobe anjela, ktorý mi otvorí cestu ďalej. Všetky momenty, ktoré stoja za to byť napísané – v ľudskej koži viazanej knihe zapadajúcej prachom kdesi v kúte dňa, či dní – ktoré, strácajúc farbu – odchádzajú do nebytia. Mojich spomienok. Do momentov, ktorým predávam nesmrteľnosť za kúsky seba.

Part: Whatever...

V podstate si myslím, že človeka v živote najviac ovplyvnia knihy. Duše miest, kde žije – hovorí sa im tak. Hovoria im tak. Popísané stránky skúseností, ktoré nedokáže obsiahnuť jediný život predsa musia skrývať moc aspoň nejakú. A cenu, ktorú za ňu treba zaplatiť, tú ktorá rezonuje stránkami nejasných a zaprášených dielok s otrhanou väzbou na pultoch antikvariátov. Autorov, ktorých každý pozná, ale málokto číta.

#1

...

Ležal som vedľa nej a rozmýšľal, či ju mám pretiahnuť. Tak sprosto a škaredo, presne ako to vídať vo filmoch o drsných mužoch, ktorých imitujem tak úspešne, že na mňa nejaký chlapík na poslednom výjazde cmukal ako na blonďavú bábiku. Mr. Blonde sa predsa len tak nenechá a chlapík bol žiaľ príliš mäkký na to, aby si to overil tak nejak osobnejšie. Sráč... Dovedené do dôsledkov vie občas vyťahovanie ublížiť. A ja som si vtedy mal chuť niečo dokázať. Tak ako teraz. A nakoniec – vždy.

Dnešný svet je tak zvláštny. Práve som doprekladal pár strán totálnych blábolov a niekto iný sa za moje slová chystá skasírovať dva milióny. Dva milióny za 8 strán.

Poznáte to – situácia, kedy ste prvým na rane. Taký ten hnusný pocit tepla, rozlievajúceho sa po zátylku, kedy viete, že si už stačí len rozopnúť sačko a na hrudi plnej rašiacich blonďavých chlpov zbadáte namaľovaný cieľ. Ako v klipe „Ich Will“.

Chvíľu jej pozerám na zadok. Otáča sa, čím by sa mi, samozrejme za predpokladu, že by dnes nemala ten hnusný svetrík, otvoril pohľad do fantastického výstrihu. No... Nie je každý deň nedeľa a súdiac podľa značne zvýšenej intenzity výskytu podobne deformujúcich súčastí odevu sa mi do mysle začína pretláčať výraz sexual harrasment.

Miestami plastu vteleného do bieleho hrdzavejúceho plechu priestoru dostatočne minimalistického na to, aby sa podoň moje kolená vtesnali len takmer (a tak som nikdy nemohol dosiahnuť dosť miesta pre genitálie vinou nevyhovujúceho dopravného prostriedku čím ďalej, tým scvrknutejšie) sa niesli takmer príjemné výlevy nejakého dávno mŕtveho feťáka, ktorý vraj zarába viac ako Elvis (tiež mŕtvy) opakujúc:

Mám opäť chuť na pár kecov prv než zmiznem niekam za obzor do miest, ktoré sa dajú nazývať. Zívať. Životom.

Dnes ráno som si všimol, že obyčajné státie človeku otvára nové obzory. Stojac na Gottku (námeste slobody, my ass) som sa zaľúbil do krásnych dní zaliatych slnkom, kedy sa mi napriek rannému povozu ľudí, ktorí si tú nádheru na stresujúcej ceste za nenávisťou (súdiac podľa strhaného výrazu vo väčšine tvárí) nechali vziať, podarilo urvať kúsok plánu, kde čas plynie krásne. Žiť pre moment. A pre ten pocit. Taký ten príjemný, ktorý sa nedá definovať, ale ktorý spoznáš keď vyskočí niekde spoza rohu alebo kanála a znásilní ťa svojou prítomnosťou. A prekvapí existenciou.

Dnes bol príjemný deň, denníček, opäť sa mi podarilo cítiť sa ako dokonalý fas. Už to zovšednieva natoľko, že by som mal začať nosiť kondóm. Aby som náhodou neoplodnil okolie. Každá vec zasiahla veľmi presne. Asi som mal byť namiesto ekonóma ostrostrelec. Aj keď, tých strelcov sa nájde viac. A guľometčíkov. A nájomných vrahov a... nevinných obetí. Collateral damage. Tak to chodí. Vo chvíľach, keď korporátny život odráža chvíle toho pominuteľného skutočného neostáva než nediviť sa. Nediviť sa nikomu a ničomu. Je to vlastnosť dosť užitočná pre prežitie.

Žiaľ, trocha oneskorene, ale ako sa vraví - lepšie neskoro ako nikdy.

Svet je plný zmyslov a senzácií a vôbec všeobecne vecí, ktoré vám venoval niekto, v koho ste sa rozhodli veriť pri poddaní sa nutnosti veriť aspoň v niečo. Ľudia sú múdri. Ja žiaľ niesom. Ale snažím sa a tak som si niekde prečítal fantáziu o národe, ktorý žil v svete chaosu, ktorý museli formovať vôľou, a keď tá bola príliš slabá, prepadli sa do ničoty. Khilgore Trout inside.

Dôverná

Mám javorovú podlahu plnú chlípneho cigaretového dymu a popola, ktorého hmýrenie príjemne spestrí ďalší osamelý večer. A hmýrenie, ktoré prinesie budúcnosť plná výkrikov zúrivej valkýry až na to príde. Asi si myslí, že by mi na tom mohlo záležať. A zmeniť svoj postoj. Napríklad prestať robiť veci, ktoré nezapadajú do rámca dokonalého sveta, ktorý predstiera. ram. ráme. V podstate som ľudomil. Pojebaný filantrop. Unlike so many others. Zúrivá valkýra mi napriek počiatočnému zdaniu dvíha mandle rada. Tak prečo nenaplniť ďalšiu prázdnu brázdu.

Pýche vraj predchádza pád. Arogancia, ktorá je tak veľmi vábivá pre veľa ľudí tichým bozkom sebaklamu zatvára oči. Obe. Smutné je, že im to často prechádza. Z prozaického dôvodu – áno, prichádza axiom. Resp. povedzme axiomatizácia mainstreamových teórií ľudí, ktorí mali šťastie. Nebudeme si predsa klamať, na svete je vždy dosť tých o toľko lepších, rozmarom vrtkavého osudu narodených na miestach, kde svoje nadanie len ťažko využijú. A možno ani nikdy neodhalia. Aby sme si rozumeli, nasleduje kritika. Nekonštruktívna a zbytočná.

Asi som už dlho nebol zaľúbený. Už to bude... Koľko? Mesiac? Dva? Tri? Zdá sa to ako celá večnosť. Plán plný prázdnoty. Láska... Čo na tom, že je horšia ako tá posledná špinavá štetka?