rieper

Dnes je rieper obzvlášť tvorivý. Energia. Asi to bude o výbuchoch tvorivosti maniodepresívnych indivíduí, o ktorých som si prečítal v rámci samovzdelávania na istom blogu istého pána Hoga. Foga.

Môžem zhniť? Nie, nie je to až tak zlé. Vlastne je to omnoho horšie. To sebaanalyzovanie tak krásne zvádza a volá... Von k ďalším hrám. Mentálna masturbácia. Áách... Veľa, veľa voľného času skrátka nemôže byť pre jedného dobré.

Nechcem zovšeobecňovať, keďže je celkom možné, že tá perverzná štetka ktorá sa vydáva za môj je len odrazom nejakého pofidérneho zabudnutého obrazu od ekvivalentu Gogha v tvorcovi namaľovanom len pre mňa. Zovšeobecňovanie je častým hriechom, ktorého sa rád znova dopúšťam. A trápi ma základná otázka života, vesmíru a vôbec. Má každá blonďavá kurva bavorák?

Nikdy som nemal brata. Je to asi veľmi smutné a osamelé bytie, lebo by som si ho niekedy prial. Vraj. Ono, bratia a najmä tí starší, majú jednu vzrušújúcu vlastnosť a tou je, že sa o vás z času na čas starajú. Teda, ak im na vás záleží. Odhliadnuc od pohnútok.

Znie to tak maznavo. „Dreiecke“. Trhojuholníky. Tento jeden si predstaví nejakého fešáckeho nemeckorakúskeho vyšetrovateľa v strednom veku s cestičkou vo vlasoch, úspechmi u žien a frajerským, staromládeneckým, podkrovným kvartýrom.

Človek to pozná až pridobre. Jestvujú žiaľ stále a nemenné pravdy, ktoré napriek snahe a miriádam prečítaných kníh, napísaných autormi s Presvedčením a Názorom a titulom s veľkým Ako na začiatku, nedokáže ovplyvniť. Podľa niekoho sa im hovorí karmické, utkané, zakódované, či jednoducho dané. Nasrať na klasifikáciu, každý vie o čo ide. O Elán.

Pokračovanie sna o Alžbete. Myslím, že chcem opísať svoju podradnú situáciu. Tvárou v tvár nemej vážnosti však nechcem spájať potupné pozemské s duchovnom. Ergo back to chlípnosť. Ďalej.

Mal som dnes... sen. Zaujímavý. Asi ako mŕtvy krtko. Nič extra príjemné, ale človek sa naň rád pozrie, predsa len – krtka často nevídať. Nieto v červených montérkach. Anyway... Sníva sa mi zriedka a preto každý z tých malých motýľov prilietajúcich uprostred prázdnej temnoty prínášajúcich nádej v iskričkách svetla považujem za dar. Aj nočné mory plné utrpenia sú v porovnaní s nekonečnou prázdnotou vítaným spestrením.

Volá sa Karol a je socka. Bezďák. Žochár. Bezdomovec. Ľudská sračka. Nepoznám ho, lebo sa mi hnusí. Som presne ten do seba zahľadený egoistický kus hovna ako všetci ostatní. Bojím sa ho. Bojím sa symbolu Karla. Každý deň sa musím báť, aby som neskončil rovnako. Obmedzoval sa, striehol, klamal, podvádzal, ojebával, kšeftoval. Svojím životom pripomína zraniteľnosť. Symbol zraniteľnosti. „Dávaj si pozor rieperko, každý má potenciál.“ Karol.

Jeden by asi čakal nejakú bombastickú súhru prírodných javov, ktoré dajú celému tomu pomalému strádaniu leta a slnka akúsi orgastickú korunu. Asi preto naši predkovia vymysleli celé priehrštia rôznych sviatkov a osláv, čo by síce mohlo byť spôsobené aj potrebou nájsť si dôvod niekde sa poriadne opiť a zbaliť pár povoľných slečien, kedže každý dobre vie, že chlastať bezdôvodne je neslušné, nebudem si však kradnúť vlastné ilúzie. Nakoniec by mi ostala len realita trpká ako mandľová príchuť kyanidu.

Máte radi metafóry? Ja ich milujem. A inotaje. Začal som rozsiahly proces sebaanalýzy, ktorá ma vedie ku poznaniu, že za všetky problémy si môžem sám. Viem, je to očividné, napriek tomu je mojím údelom viniť okolnosti. Napríklad okolnosť, že namiesto vyspávania opice musím hnusne triezvy znášať vzduch nabitý feromónmi v tomto hnusnom kamrlíku, kde ma okolnosti nútia denno-denne sedávať.

Človek je smutný. A veľmi. Z drobných každodenných nepríjemností sa žiaľ nevynára žiadna optimistická perspektíva.

Zrazu sa mi zachcelo obmedzovať osobné slobody ostatných. Veľmi neliberálne myšlienky. Toľko k váhe môjho presvedčenia. Tož což jeden narobí, keď by niečo vo vnútri aj chcelo (tak veľmi chcelo), ale celok je príliš slabý. Kobrecové bombardovanie hlúpostí.

Niekedy mám pocit, že ľudstvo má vžité niečo ako prirodzené kastovníctvo. Proste ľudí niekedy pri narodení niekto vezme bokom a povie: "počúvaj, teraz tam ideš a budeš.... rohožka!" A prásk, človek je celý život za hlupáka, ktorého ostatní s radosťou využijú, aniž by vedel, že všetko je práca nejakej hnusnej entity. A žije s takým pochybným pocitom krivdy až kým neumrie, kedy si ho niekto vezme bokom a povie: "počúvaj, teraz tam ideš a budeš... rohožka!"

Jednoduchá a obyčajná. Asi ako osýpky, ovčie kiahne, alebo syfilis. A teraz mi niekto povedzte, koľko básni sa napísalo o syfilise.

Začínam nenávidieť intelektuálov a celebrity. Rozmýšľam, či nejde o púhu závisť a nelásku k vlastnej necelebritnej a veľmi pochybnej existencii, ale v zásade mi to v žiadnom prípade nepomôže. Poznanie príčiny ani zďaľeka neodstráni dôsledok a napriek zavrhnutiahodnosti pocitov a pohnútok, akými sú smilstvo, obžerstvo, lenivosť, závisť, pýcha, hnev a lakomstvo mi poznanie, že po smrti mám peklo isté neprináša žiadnu úľavu. Všeobecne môžem na peklo, náboženstvo a všetky transcendentné bytosti zvysoka nasrať, ak ma za to, že žijem najlepšie ako viem chcú poslať niekam do sírou smrdiacej diery plnej molochov, utrpenia a bytostí, ktoré sú napoly dobytok. A vôbec, prečo by som mal veriť v niekoho, viera v koho ma vopred odsudzuje na bytie plné utrpenia. Či už v tomto, alebo akomkoľvek ďalšom svete.

Ráno vstane a umyje sa. Telesná čistota je omnoho dôležitejšia ako mravná. Nakoniec, tú prvú vídať na prvý pohľad. Niekto by síce mohol tvrdiť, že aj tú druhú, ale faktom je skôr, že pôvodca podobného tvrdenia buď klame, alebo bohapusto preceňuje svoje schopnosti. U Jonatána je tá fyzická čistota skôr pasiou ako potrebou. Pracuje na bitúnku a porcuje hovädzie.

Z rádia sa ozýva Coldplay a ja sedím. Sedím, sedím, sedím, sedím a som nútený počúvať výlevy babeniek, ktoré vydávajú za moje kolegyne. Pomaly začínam mať pocit, že som bol prijatý len preto, aby som sa staral o dobrú atmosféru a zabezpečil vysokú produktivitu práce mojich troch šéfok.

Sedím tu ako kvargľa, v duchu nadávam a živo obzerám kozy mojej kolegyne. Po kancli sa asi začínajú šíriť reči. Asi to bude tým, že som tu jediný samec. Teda aspoň domnelý. V skutočnosti som omnoho neškodnejší ako dva razy vykastrovaný vôl.

Staroba je niečo odporné. Horšie ako rakovina. Vlečúca sa choroba, ktorá sa nazýva život nevyhnutne smeruje ku koncu, ktorý si takmer všetci ľudia zo strachu maľujú ako prebudenie. Alebo vzdych. Zatvoria oči, nechajú trocha poplakať príbuzných a potom sa prebudia v nejakom úžasnom svete s tlupou sluhov, anielov, huristiek, mäkkýšov, fialovej farby, etc.