rieper

Nedávno sa mi podľa medzisusedskej domovej šuškandy povedľa prisťahoval párik tých... 4 percentných. No, nebudem sa skrývať za slovíčka, poviem to ako správny buran – buzerantov. Nabudený konzervatívnym prostredím malého mesta hrajúceho sa na veľké som sa začínal tešiť na zhýralé a nespútané párty plné potešení mäsa, hlučných zábav ťahajúcich sa do rána a lascívne odených roadies, ktoré budú prilepené na dotyčných v márnej snahe presvedčiť ich o výhodách heterosexuality. A že sa pri tom ujde nejaký odpad aj mne.

Alebo dôvod, prečo si Slovensko – ech, pokúsim sa byť spravodlivý – Slováci nezaslúžia demokraciu. Dajme tomu, že tu žijete. A predstavte si modelovú situáciu – vezmete úplatok.

Spomínam si. Na tie chvíle frustrácie a pocitu, že sa strácam. Strácam? Nie, sublimujem do masy entít a tratím svoju jedinečnú identitu. Môže to však byť len krusta, ktorou zakrývam to mäkké vo vnútri. Nakoniec – som rak. Pustovník.

V poslednej dobe sa opakujem. Celý pocit zmaru prehnaný existenciou s príponou cc a hodený už tisíc ráz na papier ma opäť dostáva. V minulom živote som vraj bol bobor.

Sedím a pozorujem. Jedna z mála činností, v ktorých tak veľmi vynikám. Niekedy si predstavujem, že sa zmením na sochu od môjho obľúbeného Donatella a v duchu úvah Dňa radosti kedysi dvoch kedysi tak vtipných pánov budem len tak postávať na piedestále a komentovať dianie okolo. Vzdialený a spokojný v každej chvíli, kedy ma neoserú vtáky. Komentovať ukradnuté kúsky lásky milencov zamrznutý v okamihu medzi smrťou a životom.

Sedel som a nechal ju rozprávať. Mám to tak rád, je to znesiteľnejšie než snažiť sa zapojiť do rozhovoru, ktorého jediným zmyslom je vyplniť medzeru medzi tým, než začne vlhnúť a otvorí sa a stavom, kedy je suchá a nezaujímavá. Navyše – dá sa zapojiť fantázia a plynúť do budúcna, kedy konečne zazriete niečo zaujímavé. V prípade neúspechu vítaná inšpirácie pre chvíle samoty.

Jedúfka síce môže znieť lepšie za každých okolností, ale povedal som si, že nebudem tak okato vykrádať Káju. Ono – zdravý pohyb síce kde-komu prospeje ale mŕtvole by skôr bodol bokor. (Pre neznalejších kúzelník, ktorý sa špecializuje okrem liečenia aj na komunikáciu a to tak, že vyvoláva mŕtvych z hrobov a kecá s nimi).

Človek sedí a počúva. Reči, ktorými ľudia kričia: „Tu som, som živý, dýcham. Kurva, všimnite si ma niekto? Som tu. Som!“ Existencie sediace pri stoloch sa rôznia. Dnes si ich rozdeľujem podľa toho, kto si „po“ zašuká a kto nie. Nakoniec – je to jedno z mála kritérií, ktoré obstoja pod hocakou paľbou kritiky.

Zdá sa, že začínam seriózne bláznieť. Strápený neurózou a pokročilou depresiou strácam úchop vlastného života a to ma dosť - well, je to stav značne nepríjemný. Predstavte si, že sa topíte a vidíte hladinu. Nádej niekde na dosah, ale - nedokážete sa jej dotknúť. Kúsok po kúsku sa snažíte dostať z tých sračiek a nadýchnuť, ale nedarí sa. Dokonca - každým pokusom sa boríte hlbšie a hlbšie. V prenesenom význame sa stávam najväčším pozérom.

Zdá sa, že tento jeden dokázal povýšiť reklamný slogan na životný štýl. „Kde iní končia, ja začínam.“ Dalo by sa povedať. Dá sa povedať. V prosperite, zdá sa - neprosperujem. Preto mám dnes kurevsky pekný deň, v tomto prostredí, ktoré mi dáva precítiť, ako veľmi sú problémy, s ktorými sa borím zanedbateľné, ak sa na nich dokážem pozerať zvonku. Odosobniť sa. Alebo – ak ich majú iní ľudia. No na smiech.

Písance o tejto téme u mňa začínajú budiť silný dojem klišé. Láska... Téma to tak obľúbená. Téma tak prežívaná. Téma s veľkým T – napriek tomu a práve preto dosť okukaná a priznajme si to – nudná. Aj keď – pojednanie o príhodách lásky telesnej na ľud uprostred všehomíra vstúpivšej osamelému človeku uprostred noci urobí celkom dobre. Darí sa mu uvoľniť pri nej. Nejednému a nejednej. Teda súdiac podľa pornokompilátu stiahnutého z netu zloženého z klipov žien, ktoré si to robia samé. Vždy len ten moment, kedy sa im papily roztiahnu sladkou rozkošou a zarývajú nehty do hodvábneho povlečenia, pripraveného zrejme nejakým smilným producentom menom Joe „The Bong“ a podobne. Je príjemné vidieť zasa nejaké tie roztiahnuté... papily.

Pochabý sebaklam? Je toľko výrazov ako popísať tú pochybnú prázdnotu, ktorá sa rozmáha najprv vo mne a potom všade navôkol. Spánok ma bozkáva na viečka, ale obávam sa, že týchto milencov budem musieť nechať ešte chvíľu v odlúčení. Som proste tragický čurák a jediná udalosť, ktorá by ma z toho dokázala vytrhnuť je zrejme rakovina varlat, keď mi konečne odrežú poslednú vec, ktorá robí môj život aspoň trocu zaujímavým len preto, aby mi v zápätí narástli kozy a ja sa mal po večeroch s čím hrávať márne sa pokúšajúc zahnať spomienky na neukojiteľnú chuť na sex prehmatávaním neužitočného rezidua z čias, keď som ešte nedokázal získať tú správnu perspektívu.

I skončilo sa tak obdobie zla v ďalekej preďalekii. Dobro zas zvíťazilo a svetlý generál prozreteľnosťou a Bohom určený vyviesť obyvateľov tohto sveta z tmy do náručia dobrodenia a jasu prehovoril hromovým hlasom: "Vykonaním spravodlivosti nad Saddámom Husajnom sa násilie v Iraku neskončí, avšak ide o dôležitý míľnik na ceste Iraku stať sa demokratickým štátom, schopným si vládnuť, rozhodovať a obrániť sa, ktorý bude spojencom v boji proti terorizmu." (Zdroj: TASR). V tej chvíli bol počet obetí križiackej výpravy svätého generála 60 až 180 tisíc ľudí. Keď sa rúbe les, lietajú triesky.

Na mince. Bankovky. Kreditky. Televízor. Auto. Dovolenku v Juhoslávii. Prvé dieťa. A tak. Proste čas. Bledé zrnká piesku pomaly opúšťajúce modrý smaragd uprostred temnoty domnelej večnosti až kamsi k hraniciam nekonečna. Potom miznú. Tak patetické. Odrátavať deň, kedy možno budem šťastný. Ak bude podľa mojich predstáv. Vlastne – každý deň. Veď k šťastiu stačí tak málo.

Predvídanie a poznanie ľahko a rýchlo. MP3 prehrávač s poriadne veľkou pamäťou a shuffle mód. Hudba musí mať k mágii kurevsky blízko. Asi ako môj mozog k vážnym poruchám vnímania.

Nikdy som nepoznal otca a žiaľ, ani matku. Vlastne... keď nad tým tak uvažujem, v tejto studenej a hnusnej cele, kam ma zaviedli okolnosti, na mňa padá vážne podozrenie. Nikdy som nepoznal nikoho staršieho, než ja sám. Žil som s davmi a davmi rovesníkov - bandou flákačov a darmožráčov – áno, teraz už to môžem povedať. Zjavne na tom viac nezáleží.

Kúskami osobnosti, ktoré sú ešte stále schopné imitovať človeka mi už dva dni znie „páslo dievča pávy.“ Zaujímalo by ma, či zasa ide o nejakú symboliku, keďže som dnes narazil na zvláštny pocit déja vu, ktorý ma prekvapil celkom nečakane v milovanej práci, kam sa mi podarilo doraziť už pred pol dvanástou.

Držal ju za ruku a ona sa usmievala. Nežne a mäkko. Tak... spokojne. A každá časť jej bytosti šepotala to jemné slovko „môj.“

A závistlivá? Possibly. Z rádia počuť prvé tóny Nothing else matters a ja sa modlím, aby to bola Silva, ale je to len ten starý pojebaný alkoholik. Priznám sa, že by som niekedy rád tušil, kde sa rodia texty piesní, ktorým naše idoly požičiavajú svoje hlasy. A svoj život tak vzdialený tomu môjmu.

Môj dych na okne. Len drobná reminiscencia duše. Nakreslím naň úsmev, ktorý tak veľmi chýba jej mechanike vo mne. Časti, čo mi ostala.