rieper

Rieper vstal a vymočil sa. Potom vstal zas. Zúrivá valkýra ho núti nešťať na podlahu, žiaľ počas mysle trpiacej ranným poopicovým kubizmom to ide ťažko. Zjavne musí existovať niečo ako nadvedomie úplne oddelené od tej sračky, ktorú veľmi honosne nazývam moje ja, ktoré by rado pokračovalo vo svojej konvenciami neuväznenej existencii – záchod by som trafil len ťažko, čo by sa rovnalo otvorenej výzve na sebevraždu. Spáchanú samičkou druhu Homo Sapiens frustrovanou nemožnosťou močiť postojačky. Múdri inglišspíkri na to majú aj výraz „suicide-by-cop“. Chvíľka lacnej filozofie. Vedecké definície samovrážd. Akoby nestačil dáky efenizmus.

Sedel som na múriku na nábreží. Sám. Vlastne... klamem. Jar už asi nepríde tak priznám, že mi spoločnosť robila jašterica. Taká obyčajná, šedozelená.

Čo majú dnes, do riti všetci s anielmi?

Že to pojebané hranie na city mi vadí.

Dnes som tak cestou na obed rozjímal. Snáď to bolo spôsobené čerstvým stavom márnosti, ktorý postihol moju myseľ, alebo za to hádam mohli asfaltové výpary pochybného stroja na kolesách na chodníku za a popri mne, všimol som si zaujímavý pocit nekonzistencie môjho ja, ktorý pramenil z oblastí, kadiaľ sa kedysi dalo pozerať na môjho malého macíka.

Prečo? V zásade si každý na podobnú otázku vie odpovedať veľmi jednoduchou, dokonca až holou vetou sám. „Lebo sú kokoti“. Poďme ale ďalej, poďme nájsť príčiny a dôsledky, ktoré so sebou jav elementárneho kokotizmu našich poľnohospodárov prináša.

Sú chvíle, keď sa človek cíti ako mongoloid na výlete. Sú dni, kedy sa cíti ako ekvivalent toaleťáku, ktorý Všemohúci použil dvakrát. Optimisti by možno povedali, že ho má rád. Faktom však je, že ste osraný z oboch strán a divne páchnete, pričom akt ulahodenia božskému zadku vôbec nenapĺňa. Sú také týždne a mesiace. Roky a možno celý život, ktorý máte môžete nadávať na pomyselného buzeranta, ktorý vám skurvil karmu natoľko, že ste skončili v takejto pofidérnej existencii.

Len jedna drobná úvaha prezamestnaného ekonóma.

Note to self, alebo keď každý vie, že si zaľúbený do Eddyho Granta.

Za 100 dní vlády nášho najvyššieho (dočasne) oného zazneli mnohé hlasy, haniace jeho svojstojnosť, jeho integritu, jeho duševné zdravie, jeho inteligenčný kvocient a mnoho, mnoho iných vlastností, schopností a v neposlednom rade aj rozhodnutí (či už jeho vlastných, alebo jeho vládou sprostredkovaných). Zástupy vilných anal-lytikov, dreckonomických komentátorov a poletológov neváhali pozdvihnúť svoje hlavy a v spravodlivom, priam nábožnom vytržení haniť nášho jediného vyvoleného pána a vládcu. Žiaľ, máloktorý sa trafil a hlupáci sa jednoducho zviezli na vlne všeobecného pohoršenia, ktoré však, ako sa ukazuje, nieje až tak všeobecné.

Tak… Tu zasa sedím ako bimbas. Pozerám na dva zadky a predstavujem si, aké by asi bolo, keby sa natriasali v tom príjemnom rytme milovania na mojom stole. Žiaľ, asi bude musieť ostať len pri predstavách. Vraví Belphegor a vyciera sa mi do tváre.

Zasa tu celý deň sedím ako impotentný koitálny čurák. Ergo pozerám na piče - sediac. Pozerám a rozmýšľam, či sa oddá ich aspoň pretiahnuť aby som sa pobavil a niečo neskurvil tak fenomenálne, že budem musieť znova hľadať nejaké iné pojebané miesto, kde sa mi dostane pochybného privilégia a to sedieť sice znova ako kokot, tentoraz však fenomenálny.

Už som to písal. Určite. Teda, mám ten dojem. Neviem. Nejak mi po lícach stekajú slzy. Monitor je trocha rozmazaný. Rozmaznaný. Teda – slzy. Rieper neplače. Zo zásady. Jednoducho si povedal, že imitácie pocitov za jeho vodu nestoja. Veď voda je drahá. A stočné? Tiež. Ale keby som bol býval, robil by som tak teraz. Asi. Možno... A kurva, koho to vôbec zaujíma. Že život je kurva. Že je tak ťažký, až ničí pľúca. Žiadne hélium, či vodík, ale pekne poctivé olovo a tréning skokov do truhly. A nádej, že to dno vydrží. Aby po ňom nesrali húsenice a krty.

Život je jeden skurvene veľký paradox. Už to, že ho nedokážem pochopiť. Nedokážem. Rozložený na drobné kúsky, ktoré kooperujú za účelom vytvorenia aj tejto sračky človek musí žasnúť, čo dokáže špecializácia.

Mienkotvorné periodikum svetovéhu formátu dnes vydalo šokujúcu správu. I keď, šokujúcu. Priam fantastickú. Ohromnú. Poburujúcu, záludnú a vzrušujúcu. Tak veľkú, že ju úbohý jednoduchý mukel rieperovského typu nedokáže ani zďaľeka obsiahnuť. Nedokáže a nechce, lebo senzácia, spôsobená jej pochopením by mu odpálila neuróny spoľahlivejšie ako poctivá zlatá dávka heráku priamo do žil.

Snívalo sa mi. V poslednej dobe sa mi sníva často. O veciach, ľuďoch, ženách a deťoch, či psoch a mačkách. Jednoducho o takých obyčajných veciach. Nakoniec, sny majú byť odrazom všedného zážitku bežného dňa a preto by bolo navýsosť znepokojivé snívať akési fantázie... Znepokojivé a - zbytočné. Je to zaujímavé, ale aj v tých najobyčajnejších snoch cítiť jemný náznak pachuti nebezpečia, kedy sa zastiera rozdiel medzi tým vnímaným a dosnívaným, kedy odpočívajúci mozog dopĺňa do zabudnutých dejov obrazy snáď len tušené.

Je toľko vecí o ktorých chcem písať. Dalo by sa povedať, že srším inšpiráciou. Chybou je, že moja prelietavá koncentrácia prelieta z miest plných odporných nenávidených motýľov a temna, cez zelené lúky plné stromov a dúh až sem, do tohto hnusného zavrhnutiahodného sveta bez fantázie, kde človek neuvidí poriadnu mátohu ani keď sa pozrie po prechľastanej noci do zrkadla. A všetky tie drobné smietky nápadov, ktoré vzblúknu vo väzení za lebečnou kosťou vyhárajú a unikajú až tam, kamsi do ďalekého nenávratna, za tisíce a milióny siedmich hôr a siedmich dôl, za prelievané piesky a presýpané vody.

Alebo dostáť novučičkému názvu môjho blogu štipkou sarkastiky okorenený možno mierne ironický príhovor istého imaginárneho prezidenta vymyslenej zeme vymysleným bojom. Ťažko žiť s potrebou vnucovať ľuďom vlastné názory a postoje.

Bytom sa ozýva spotené prirážanie. Plesk! Hek! Plesk! Etc. V tme to pôsobí veľmi nezaujímavo a predsa aktivita, ku ktorej sa upína toľká pozornosť. Končíme. Chalan sa spraví, babena nie. Napriek tomu vzdychá ako v hardcore. Asi si myslí, že to k sexu patrí. Asi má pravdu. Definícia je neurčitá.

Priznám sa, že ma tá ľudská krátkozrakosť unavuje. Zaujímavé, koľko ľudí je ochotných biť sa do pŕs pri predstieraní solidarity, ktorou tak priehľadne maskujú vlastný egoizmus. Samozrejme, dokážem ich pochopiť, je ľahké ošáliť samého seba údajnými ideálmi, keď ide o moje záujmy a peňaženku. Smutné však je, že sa tvrdohlavo držia doktríny vlastnej nezištnosti a nie sú ochotní ustúpiť. Človek sa usmeje, citujúc Carnegieho