rieper

Dnes som utiekol z práce už o tretej. Nemohol som už uniesť pozeranie na tie tupé ksichty tak nechutne spokojné s tým, čo konajú. Že konajú. Spokojné s málom, keď môžu mať všetko. Hľa, boh, pohliadni na stvorenie a vedz, že je naozaj v obraz tvoj. Pohliadni a viď, že je to dobré. A vedz, že ja som tvoj pojebaný nepodarok. Keď nevidím všetko v ničom. A život v okamihu. Škvrna na štíte.

So železnou pravidelnosťou sa mi darí robiť zo seba kokota. Celé dni sa človek férovo pretvaruje, snaží sa zo seba robiť bytosť schopnú sociálnej kooperácie a všetkých tých činností obsiahnutých v „how to...“ príručkách obsahujúcich slová tím a hra. A... nič. Na ramená zaklope starý dobrý berserker a celá reputácia putuje do predmetu snaženia všetkých slušných chlapov. Ergo do riti (podľa chuti, podľa chuti)

V zúfalej túžbe po živote sa rozbehol vyhľadať hebkú a voňavú bytosť. I našiel som takú, lebo tento jeden je napriek frustrácii, depresiám, postupujúcej závislosti na alkohole a cigaretách a samozrejme prebujnelému egu príjemný spoločník – ak je vo forme.

V ušiach mi znie príjemné „Páslo dievča pávy...“ povestná to ukážka ľudovej tvorivosti a ja uvažujem, či je to naozaj o bohovi mnohých tvárí. Alebo hocakej inej personifikácii ukončenia biologických procesov, evokujúcich vstup do večného zabudnutia. Zaujímavé, môj prehrávač sa na shuffle vždy tak presne trafí. Išiel som z obeda a sledoval, ako sa kolegovia guľujú umierajúcim snehom a smejú sa, zrazu tak zvláštne šťastní, urvúc si pred šedivou ničotou chvíľu radosti a života.

V mojom boji s kokotizmom sa stretávam s mnohým a priznám sa, že ma tvárou v tvár všednému dňu dokáže zo stoličky zdvihnúť naozaj máločo. Pár vecí však ostáva. Jednou z nich je nadávanie všelijakých odkundesov na vodičov oceľových tátošov značky BA-XXXXX automaticky predpokladajúc, že keď sa niekto hrdí pyšným BA, ide o Bratislavčana. Kedy potom získavame na cestách aj mimo nich značne pochybnú povesť.

Nedávno sa mi podľa medzisusedskej domovej šuškandy povedľa prisťahoval párik tých... 4 percentných. No, nebudem sa skrývať za slovíčka, poviem to ako správny buran – buzerantov. Nabudený konzervatívnym prostredím malého mesta hrajúceho sa na veľké som sa začínal tešiť na zhýralé a nespútané párty plné potešení mäsa, hlučných zábav ťahajúcich sa do rána a lascívne odených roadies, ktoré budú prilepené na dotyčných v márnej snahe presvedčiť ich o výhodách heterosexuality. A že sa pri tom ujde nejaký odpad aj mne.

Alebo dôvod, prečo si Slovensko – ech, pokúsim sa byť spravodlivý – Slováci nezaslúžia demokraciu. Dajme tomu, že tu žijete. A predstavte si modelovú situáciu – vezmete úplatok.

Spomínam si. Na tie chvíle frustrácie a pocitu, že sa strácam. Strácam? Nie, sublimujem do masy entít a tratím svoju jedinečnú identitu. Môže to však byť len krusta, ktorou zakrývam to mäkké vo vnútri. Nakoniec – som rak. Pustovník.

V poslednej dobe sa opakujem. Celý pocit zmaru prehnaný existenciou s príponou cc a hodený už tisíc ráz na papier ma opäť dostáva. V minulom živote som vraj bol bobor.

Sedím a pozorujem. Jedna z mála činností, v ktorých tak veľmi vynikám. Niekedy si predstavujem, že sa zmením na sochu od môjho obľúbeného Donatella a v duchu úvah Dňa radosti kedysi dvoch kedysi tak vtipných pánov budem len tak postávať na piedestále a komentovať dianie okolo. Vzdialený a spokojný v každej chvíli, kedy ma neoserú vtáky. Komentovať ukradnuté kúsky lásky milencov zamrznutý v okamihu medzi smrťou a životom.

Sedel som a nechal ju rozprávať. Mám to tak rád, je to znesiteľnejšie než snažiť sa zapojiť do rozhovoru, ktorého jediným zmyslom je vyplniť medzeru medzi tým, než začne vlhnúť a otvorí sa a stavom, kedy je suchá a nezaujímavá. Navyše – dá sa zapojiť fantázia a plynúť do budúcna, kedy konečne zazriete niečo zaujímavé. V prípade neúspechu vítaná inšpirácie pre chvíle samoty.

Jedúfka síce môže znieť lepšie za každých okolností, ale povedal som si, že nebudem tak okato vykrádať Káju. Ono – zdravý pohyb síce kde-komu prospeje ale mŕtvole by skôr bodol bokor. (Pre neznalejších kúzelník, ktorý sa špecializuje okrem liečenia aj na komunikáciu a to tak, že vyvoláva mŕtvych z hrobov a kecá s nimi).

Človek sedí a počúva. Reči, ktorými ľudia kričia: „Tu som, som živý, dýcham. Kurva, všimnite si ma niekto? Som tu. Som!“ Existencie sediace pri stoloch sa rôznia. Dnes si ich rozdeľujem podľa toho, kto si „po“ zašuká a kto nie. Nakoniec – je to jedno z mála kritérií, ktoré obstoja pod hocakou paľbou kritiky.

Zdá sa, že začínam seriózne bláznieť. Strápený neurózou a pokročilou depresiou strácam úchop vlastného života a to ma dosť - well, je to stav značne nepríjemný. Predstavte si, že sa topíte a vidíte hladinu. Nádej niekde na dosah, ale - nedokážete sa jej dotknúť. Kúsok po kúsku sa snažíte dostať z tých sračiek a nadýchnuť, ale nedarí sa. Dokonca - každým pokusom sa boríte hlbšie a hlbšie. V prenesenom význame sa stávam najväčším pozérom.