rieper

Neviem ako je to s osudom. Niekto voň (vň?) verí, iný zas nie. Niekto tvrdí, že človek je strojcom samého seba, iný zas, že cesta je daná a jediné, čo sa dá je si ju viac či menej užívať. Vlastne... Každý z prístupov nie je vo svojej podstate ničím než alibizmom, ktorý sa snaží vysvetliť ako je možné, že nemám peňáze (ako by povedal Rytmus). Lebo definovať kde som urobil chybu sa nedá. Miera zavinenia môže ležať na mne, Bohu, kóde DNA, náhodnom chvení protoplazmy, etc. lenže, to mi je prd platné. Lebo peňáze stále nemám. A vlastne, kašlať na peňáze. Rozpor je omnoho hlbšie.

Vždy som miloval bezvýchodiskové situácie. Iných ľudí.

Potrebujem návod na život. Nejaký bohovský brak, kde sa píše, čo a ako mám spraviť v tej a tej situácii aby ma ľudia mali radi a ja sa cítil milovaný, ružový, žiadaný a príjemný. A nie ako pekne poctivý neprispôsobivý fas.

to remember

Nikdy som nechápal ľudí, ktorí sú v stave pestovať niektorý z tých dlhodobých vzťahov, o ktorých toľko čítavam. V knihách, plkoch, filmoch. Taký ten, čo pretrvá roky a protagonistovi sa vždy pri počutí mena dotyčného vtlačia slzy do očí. Kedy si ľudia rozumejú bez slov a kedy spolu nespávajú. Prosto si rozumejú. Prosto... Vždy som im závidel.

V objatí skla a ocele to dokáže byť pekne kruté a ja tak čoraz častejšie začínam pociťovať nevyhnutné nutkanie poriadne niekomu natrhnúť riť. Zákony prírody sa mi žiaľ nevyhýbajú a vždy tu bude to „kto z koho.“ Nechcem zdochnúť pri plote. A zdá sa, že zatiaľ nezdochnem. Nemám na to predpoklady. Lenže... Byť kurva z rodu hyen tiež nie je nič extra. A tak mi je na zvracanie.

Zomrel ďalší z obľúbených Kurtov.

Bar je šedý a tmavý a nevkusný s jemnou príchuťou noir. Nie, dnes to necítim. Zo syntetického šťastia bude hovno. Škoda, že si tie momenty nikdy nepamätám. Hranica odbúrania vplyvu predných lalokov je totožná s totálkou. Isté čaro však nesú aj opisy spolustolovníkov.

Zaujímavé koľko sračiek sa dá popísať o tvoroch, ktoré majú, ako povedali Jurko Nvota: „peknú pičku.“ Teda v lepšom prípade. Asi by som mal prestať riešiť. Smutné je, že to riešim len tu. Pocity, ktoré nedokážem vysloviť. Udupané v hlbokom podvedomí, ktoré si konečne našlo nejaký priesak. Subnormálnosť vyjadrená pomyselnými dialógmi s elektronickým strieborným mesiacom transformovaným z toho prírodného. Lebo polarizované svetlo.

A rozprávačoch? V podstate jedno. O ľuďoch všeobecne. O malosti, či veľkosti. A príbehoch. Ktoré keď necháte plynúť – skončia. Často ako nič extra.

Asi naozaj platí staré Einsteinovo: „Len ľudská hlúposť a vesmír sú nekonečné a tým vesmírom som si nie celkom istý.“ Ako inak vysvetliť neustále rastúce preferencie našej drahej vlády? Vraj sociálna politika, sociálna demokracia a more ďalších slov obsahujúcich oné magické „sociálny“ ako prívlastok. Na zasmiatie. Opäť sa bude zvyšovať vek odchodov do dôchodku. Pre mužov na 65 rokov.

Kúpil som si nové PDA. Kúpil som si nové handry. Nový účes. Pozerám do zrkadla a s poľutovaním musím konštatovať, že sa stále cítim ako fas. Lebo žiaľ existujú veci, ktoré sa kúpiť nedajú.