rieper

Otázky sú ako ľudia, čo ich plodia. Prichádzajú a odchádzajú, bez toho, alebo s tým, aby vo vás zanechali, či nezanechali stopy. Aký pán, taký krám. Apropos, milý denníček (vzhľadom na to, že moje prsty sú to jediné, čo na mňa v tomto a hocakom inom svete zvysoka neprdí a dokonca sa z nich občas dá vyraziť aj solídny orgazmus), konečne sa mi podarilo prečítať dobrú poviedku. O zúfalstve človeka obklopeného idiotmi.

Pre tých viacmenej stratených.

Prekliatím väčšiny ľudí sú pocity. Napríklad pocit, že si takmer dokonalý albín so sklonom každému, kto nie je, hovoriť neger ako v knihe od Kulhánka. Ďalším problémom je, že väčšina ľudí nemá vôbec žiadny zmysel pre humor. Na rozdiel od Boha a preto sa každý, kto ho má, môže považovať za nadradeného ostatnému dobytku. Ostatným negrom. Len škoda, že Boh má ten svoj zmysel značne pokrivený. Niekedy si ho predstavujem ako vlasatého Ježiša zhúleného z hašu vo vani plnej krvi tečúcej z žíl, ktoré si otvoril len preto, že sa už nedokáže pozerať na tie hovná, ktoré sám stvoril. Na nápravu prdí. Je to skurvený sráč. A egoista. Tak to chodí. Nechodí. Ešte šťastie, že v boha neverím. Verím v kvantá. A hašiš.

Mám nový notebook a písanie na ňom mi ešte nejde. Je ale drsne nabúchaný. Ekvivalent drahého auta chlapa, čo šuká s malým vtákom. Píšem bez talentu. Ale notebook mám dobrý. Fakt. Hola hej.

Láska je ako chrípka, človek to nejak prechodí. Je síce pravda, že si to môže odniesť srdce, to však dnes rešpektuje už len málokto. Ako ja zuby. Na svoje zuby zvysoka kašlem a napodiv Pánboh obdaril môj genetický kód drsným adenínom (cytozínom, guanínom, tymínom a malou lekciou siedmackej prvouky), takže ich mám stále skvelé. Až na tie vybité. A dokonca mi ani nesmrdí z úst, čo je v chvíľach nehy nesporná výhoda.

Ležiac v posteli sa pohrávam so svojím priemerne veľkým penisom a musím konštatovať, že si dnes opäť nezašukám. Klaus schlíplo visí popri ryšavých chlpoch a naplno tak vyjadruje môj postoj k životu. Zapálim si fajku a očakávam prílev hundrania z vedľajších izieb. Susedia tie eskapády neznášajú. Pohľad skĺzne po feldfľaske plnej nejakej konzumnej wisky a mozog pohladí myšlienka, či mi tá chvíľa bez rozmyslu vynahradí zajtrajšiu bolesť hlavy. Jablkový tabak smrdí celým bytom.

Len lyrická sračka. Hádam, v literárnych druhoch som nebol nikdy príliš silný. Dobrý?

Opäť o živote. Živote s puncom postmoderny? Tom mojom, len pár zápiskov mozgu vybičovaného k vrcholu nečinnosťou. Sen každého závislého na orgazmoch. Snažím sa vychovať k nepotrebe spánku. Spánok je strata času. Život je strata času. Orgazmy nie sú strata času, ale zdá sa mi, že ich všetky tie sračky okolo činia dosť… tajomnými? Neprístupnými? Ako by boli niečím výnimočné. A pritom… orgazmus už mal kde kto.

Ódy na tému život bývajú patetické. Predsa, čo už v človeku zobudí hlbšie pocity, pocity žiaľu, či ľútosti než koniec a začiatok. Malé vtáča skacká po ceste, len aby ho prešlo auto. V zápätí. Sek a koniec. Záblesk a tma. Život sám si žiada ľútosť. Potrebuje chrániť. Je tak vetchý a predsa... nezlomný? Vytrvalý. Tvrdohlavý. Snáď bude baran.

Prečítal som primálo kníh na to, aby som dokázal definovať ten okamih medzi tým, kedy sa zasieram so všetkými tými neužitočnými činnosťami všedného dňa, ktoré sú tvárou v tvár mojim koníčkom (chlastu, tráve, cigaretám a ľuďom) tak veľmi bezvýznamné, že sa neoddá do nich púšťať, ktoré sú zároveň dôvodom, prečo môj príbytok pripomína dúpä zúfalého myzofilika, ktoré ale stále skýtajú dostatočný úkryt pred útrapou najväčšou – konečne urobiť niečo užitočné.