rieper

Rieper obsmŕda pred bielou cajlou s nevábnym nápisom na dverách. Nápis vraví psychiater a okolo posedávajú nádherné kusy samičiek. Musí skonštatovať, že také kusy nevidel už dávno. Odhaduje to. Nešťastná láska, poruchy stravovania, pokusy o samovraždu. A podobné sračky. Žiadna nezdvihne oči. Prázdne pohľady prázdnych teliat. Buď sa skrývajú pred svetom, alebo podľa závistlivcov pánbu nadelil každé podle uvážení. A čo pridal na kráse, ubral na rozume.

Obrazy anonymných hotelových izieb sa prelínajú s obrazom mojej, tak dojemne nazývanej vlastnou v búrlivo nudnom kolotoči posledných dní a týždňov. Anonymné hotelové bary a anonymné tréningové centrá anonymných budov v anonymných mestách plné... anonymných ľudí. Tvárí na jedno použitie, s ktorými pokecáš o tom, aký je život ťažký. Zapáliš si, kopneš vodku a katapultuješ ich zo svojho života tak ako légie pred nimi a po nich.

Niekedy, len niekedy, keď je tiaž reality... nie, to je príliš patetické. Dnes nechcem byť patetický. Vlastne, zdá sa, že nechcem byť patetický vôbec. Chcem byť všetko to, o čom sa spieva a hrá a píše. Že svet volá a niekto občas musí

Vdýchnem ďalšiu dávku poctivých karcinogénov a myslím na sex. Vzhľadom na fakt, že som dostal už druhú knihu plnú porna za dva dni zrejme vyzerám značne zúfalo. A mám strašnú chuť chlastať. Tak to chodí. Vlastne... Divím sa, že sa tak necítia všetci. A možno cítia, len... o tom nehovoria. Verejné tajomstvo. Veľmi, veľmi nebezpečné známosti.

Hodiny neúprosne odtikávajú posledné minúty víkendu. Memento. Ďalšie pomyselné zrnká v presýpacích hodinách klesajú a klesajú. Sypú sa. Odpadávajú. Z jednej banky do druhej. Len tak. Bez slov. Bez zvuku. Bez vášne. Bez hany.

Život... Život sú prevažne sračky. A čím je dlhší, tým menej vecí v ňom za to stojí. Prvý pohárik. Prvý šluk. Prvá lajna. Prvý sex. Prvý, prvý, prvý. Len zamiešať karty.