rieper

Dovolenka a chľast asi nie je dobré kombo.

Another

Zdá sa, že mi je na zvracanie. Asi som nemal čítať Pod strechami Paríža a rozmýšľam, či by vydalo na príjemnú polstrovanú celu, napísať niečo podobné. Možno. Povesť trendsettera sa nekoná. Pohrávam sa s myšlienkou, že ma posadol diabol a tie skurvené chorály, čo ma núti počúvať dezignovaná bigotná katolíčka prinášajú záplavu utrpenia. Pár citátov od Vonegutta na téma boh spoľahlivo zabezpečí rozpačité mlčanie a pohľady popod zvraštené obočie. Nedá sa však vyhnúť poznámke príjemne klenuté. Ani popisu aktu medzi ňou a blazeovaným kozojebom momentálne v pevných rúčkach kurvy, ktorej sa podarilo prešukať do lepšej spoločnosti. Chorály však hrajú ďalej, žial žiaden neospevuje nehynúcu slávu božského imperátora a zlatého trónu, teda jediné, ktoré som ochotný tolerovať.

Monštrum z kostí, krvi a ohňa zarevalo príšerným jakotom a potom prehovorilo hlasom tak úžasne mužným a drsným, že žiť hollywoodsky trhák, polovica obecenstva by zbledla závisťou a tá druhá neodvolateľne navlhla a začala obdarúvať prvú pohľadmi, ktoré by len veľmi zle tajili smútok nad tým, že všetky prísľuby ukryté v hlbokom barytóne ostanú až navždy uväznené na tej nesprávnej strane strieborného plátna.

Modré nebo dokonale ladí s modrým pozadím nového officu, ktorý som sa konečne odvážil spojazdniť a musím povedať, že plne potvrdzuje moje podozrenia ohľadne budúcnosti, ktorá - extrapolujúc dáta minulé, stojí čím ďalej tým viac za hovno. Je možné, že som konzervatívny, ale ten panel „nástroje“ mi celkom chýba. Tak, či onak. Z televízie sa v pravidelných intervaloch ozýva „varlata“ a letmý pohľad prezradí, že tieto pravdepodobne zohrávajú v živote ošípaných dosť podstatnú úlohu. Ako inak. Na každom kroku milióny podobenstiev a ja sa začínam cítiť ako na obraze Pokušenie svätého Antona od Dálího. Do modra. A bez varlat.

Dušou mi píše telo. Nevyspaté, smradľavé, špinavé a zarastené. A pár výrazov nevhodných pre verejnosť obsahujúcich nejaké tie telesné tekutiny končiace zväčša na tvárach umelkýň, ktoré sa živia skôr telom. Aj ona je taká.

Keby som niekedy dokázal zistiť, čo z tých sračiek o templároch, ktoré som sa zhotoval počítať boli pravdivé, asi by som našiel pár odpovedí na pár otázok. Začal by som pri tajomnosti, preložil to základmi svetového bankárstva a nakoniec tie populárnohistorické orgie zavŕšil krátkym rozjímaním o karme. Či trebárs náhodách ktorých je môj život tak plný. Aj keď, možno si to len namýšľam. Lebo stretávam samých übernudných ľudí a ako sa hovorí (popri slávnom vrána k vráne): „Medzi slepými jednooký kráľom.“

Uvažujem, že 5 pohovorov za deň je dosť aj na lepšie charaktery než ten môj a fakt, že ma zajtra čakajú ďalšie, popri víkende mimo republiky plnom chľastu a príležitostného sexu samozrejme len s ochranou núti k zamysleniu, ako v utorok odovzdám tú seminárku. All in all však to skurvené škemranie a podliezanie, ktoré sa vydáva za pracovné pohovory treba vyvážiť niečím príjemným. Napr. Jackom Danielsom.

Zaujímavé. Tisíc ráz opakovaná lož sa má stať pravdou, tisíc ráz opakovanej pravde sa mi však prieči veriť. Pravde oskúšanej expertnými, či heuristickými metódami. Overenej časom. Asi budem naivný. Naivný? Idealista. Napriek hlbokému cynizmu, ktorým som nejak napáchol po ceste takzvaným osudom stále nedokážem akceptovať axiom, že ľudia stratili súdnosť.

Život je poriadna kurva. Pretiahne ťa bez ochrany a nepýta sa. Je mu jedno, či ťa nakazí nejakou sračkou a ty umieraš sám a v bolestiach bez odpovede na večnú otázku: „Prečo?“ Jedna vec sa mu však nedá uprieť. Je drsne zaujímavý. Aspoň ten môj. A má ma rád. Takým tým nonšalantným spôsobom hodným druhotriedneho psychopata, ktorý roky na izbe drží a zneužíva svoju 12 ročnú dcéru a striekajúc do nej obdeň svoje degenerované semeno sľubujúc jej lásku až za hrob. Len neviem... Či si zaslúžim toľko pozornosti.