rieper

Kedysi som počul vetu. Potom ďalšiu. A ďalšiu. Viet plný scenár, ktorý by som mohol z nedostatku lepších výrazov nazvať „Život.“ A predeň priradiť niečo ako môj.

Dnešný svet skýta tak veľmi veľa nepríjemných záludností, ktoré znova a každý deň číhajú na jedinca, ktorý sa snaží stať medúzou. Čo neznamená nechať si narásť vlasy so syčiacim hadím melírom, zeleným ksychtom a zubami, ktoré by mu závidel aj posledný ľudožrút. Myslím tým živočícha, ktorého jediným zmyslom existencie je pokojne sa vznášať v okolí. Okolie je veľmi dôležité. A samozrejme, sem tam popŕhliť nejakého nešťastného plavca.

Alebo aj krátke pojednanie o koprofílii (terminus technikus pre dosahovanie sexuálneho potešenia z hovien) a koprofágii (což je zasa terminus technikus pre hovien požieranie)

A short story. A memo. To remember… Always.

Aké to populárne pomenovanie, potupne ukradnuté z filmu pána so statočným srdcom. V poslednej dobe sa mi tvorivosti nedostáva, kreativita je obmedzená, postupujúca cirhóza pečene veselo zotrváva sťa tieň nad mojím životom, na popis ktorého neváham použiť epiteton „značne skurvený“. S miernou nadsázkou. Veľmi.

Na trochu barokovej rímse okna domu kedysi snáď bieleho posedávajú za šera prichádzajúceho večera dve postavy pozorujúc ríše obývané osobami bohov – tvorcov a ničiteľov, ktorých ruky prinášajú všetko dobré a všetko zlé. Jedna lenivo zívne a uloží sa na hebké labky, veď noc je už na ceste, no jej dobrodružstvá chvíľu počkajú a malá spáva tak rada. Druhá ešte chvíľu pozoruje ríše plné chaosu pod oknami, potom však zívne ako prvá a odskáče naháňajúc list odený do zlatova. Listy ako ľudia rady odchádzajú s istou pompou. A mačky neboli nikdy zvlášť nábožné.

Televízorom odoznievajú posledné tóny strateného leta, na compe svieti očko signalizujúce, že chudák svoj boj nad vírom (výrom?) stále prehráva a ... a nič viac.

Na chvíľu do nej ponorím prsty a pozorujúc, ako sa jeden chrbát prehýna do oblúka druhou rukou pohladím pery, ktoré cez deň neľútostne bránia vykuknúť úsmevu spod zelených očí. Niekto tomu hovorí láska a po chvíľach ako táto túži celou svojou bytosťou mysliac na všetky tie veci, ktoré sa stanú niekedy zajtra hneď potom, ako uplynie odporné dnes. Jeden po druhom tie nezbedné prsty vyťahujem, privoniavam k nim a nechávam ju ochutnať seba samú zmiešanú so mnou.

Večer plynie kvapkami dažďa pomaly stekajúcimi do pohára. Štrnásta vodka a ty vieš, že dnes večer sa zasa nenajebeš, že prozreteľnosť, boh, či férový návky na etyl ti nedovolia, aby si zabudol na... Na čo?

Skúsenosť destilovaná fľašami fernetu, vodky a whisky (a jednou zabudnutou fľašou borovičky, ktorá po nevydarenej anihilácii zažila svoju reinkarnáciu v podobe potupnej mláky na neohobľovaných doskách dlážky jedného z vychýrených Bratislavských podnikov) mi šepká, že tak ako dni prinášajú chvíle plné nehy (vraj), prinášajú aj okamihy plné smútku, melanchólie, hnevu, či nenávisti. V jedných, či druhých ma pri živote drží len pevná viera v rovnováhu, ktorá mi niekedy v budúcnosti musí priniesť tak veľa dobrého. A potom vraj nie som optimista.

Kopem do seba tretí fernet a uvažujem, kam sa podeli chlapi. Takí tí... neviem, v podstate som ich videl len v pár seriáloch pre slobodné tridsiatničky. Mám s nimi málo skúseností. A neprichádzam s nimi do styku.