rieper

„Já, já, já.... eeeeeeem.“ (Tribute to Jaro Filip)

Nič nemá zmysel, hovoril si, keď vyzliekal kamarátovu súčasnú na záchode kamarátových bývalých (a súčasných, ak veríte na život po živote).

Poznal som ju od svojej osemnástky. Dve deti, umelé kozy a manžel, well... Do kostí sa zažiera strach z toho, aby som neskončil ako on. Jeho ľadový osteň prerezáva mäso, žily, nervy a kosti hľadajúc miesto, kde vyklíčiť. Vyklíčiť do obrazu ohnutého tridsaťpäťročného starca so šedivými vlasmi a manželkou – štetkou, vedľa ktorej sa každý deň budím v snahe nevidieť a nepripustiť si, koľko chlapov sa strieda na mojom mieste, v mojej posteli a... v mojej šuške.

Svet/osud je intenzívne morbídny.

Last days of Jesu... ehm rieper at work sa vyznačujú značnou otrepanosťou. Ergo sa strašne nudím a idem z toho zošalieť.

To „ľ“ na začiatku si podľa mňa už nezaslúži. Ukradol som ho teda pre seba. Mám k nemu zvláštny vzťah. AKA trocha spoločenskej kritiky.

Fergie spieva „Da da da dam,“ a ja sedím uprostred ostrovčeka postaveného na vetchých zvyškoch života, ktorý žil niekto iný.

Tma býva príjemná spoločníčka. Zaujímavé, bojím sa pocitov, bojím sa motýľov a bojím sa výšok. Bál som sa? Svet ponúka omnoho horšie veci než motýle, či pocity. Tmy som sa nebál nikdy. Tej, ktorá halí všetky veci do plášťa tajomna, požičiavajúc im krásu, ktorú nemali. Nemajú. A ja, stvorenie dňa po nej túžim, túžim podobne ako nočný motýľ po svetle lámp. A čakám, kedy ma moja vášeň spáli. Ako nočného motýľa tá jeho.

Na čele sa perlí pot podávajúc dojemné svedectvo o fyziologických procesoch prebiehajúcich v tele, ktorému tak rád prisudzujem prívlastok: „moje,“ zatiaľčo aróma opúšťajúca podpažie jemne, avšak o to neodbytnejšie naznačuje, že číslo 24 na obale nemenovaného deodorantu bol púhy reklamný falš. Odkiaľsi z podvedomia sa do uší pomaly prepracúvajú prvé tóny Miss Moskvy Jiřího Korna spolu s takmer zabudnutým pocitom, že niekde je chyba...

Telo mučené abstinenčnými príznakmi si pýta svoju dávku. Kvap, kvap. Každý zvuk je silný a ostrý ako struna od piána zarezávajúca sa do krku v béčkových nahrážkach reálu honosne zvaných mafiánske filmy a je rovnako ako ona napätý oddeľujúc to údajne vnímané od večného sna. Častice skutočna narážajú na vorpálnu čepeľ zvuku domnelého dažďa opúšťajúc všedné dráhy rozlietajúc sa do smerov už len tušených. Kvapky majú takú zvláštnu symboliku. Sľubujú. Spievajú. A prichádza noc.

Zvoní.

Chodbou zavíja studený vietor, ktorý je, tak sa zdá, hravý. Zvestuje, že hoc stále trvá leto, jeseň je tak blízko. Kolobeh dôb a období. Teplých a chladných. Prekladaných teóriou ekonomických cyklov, ktorú do mňa hustili v škole. Otrepané frázy odkukané z bežných vecí zabalené do pozlátka zvaného poznanie, či veda a prezentované bežnému plebsu v ničnehovoriacich frázach. Až sa zdá, že domnelí vedátori musia byť pekne arogantné svine. Stačí sa zamyslieť.

Jemná poobedná lyrika

Dňom blúdia nezvestní duchovia hviezd a kričia o všetkých prísľuboch, ktoré snáď prinesú. Prekladané obohranými evergreenmi, ktoré ich zabíjajú a kazia mi sústredenie. Nemienim ich vypnúť, vraj prinášajú útechu a útek ďalším dušiam prepnutým na standby. A tak sa Zdenkino „Keď to nejde“ vznáša poobednou atmosférou pochmúrneho miesta opakujúc tú posranú mantru skoroúradníka a kokotka v jednom. Čakajúc na sľuby niečoho, čo nevidieť. A potom vraj nie som nábožný.