rieper

Rozmýšľam, koľko krát som začal slovkom rozmýśľam a rozmýšľam, koľko ráz som použil „je to strašné.“ Asi dosť často. Je to strašné. Nie, nie je to strašné. Teda, možno. Možno je taká príjemná barlička. Dá mi? Možno. Nedá mi? Možno. Odpoveď na otázku vesmíru, života a vôbec. Žiadne štyridsaťdva. Dnes konečne zas viem, kde mám ručník. Konkrétne v záchode. Ráno som sa prebral pomalšie a zadarilo sa. Pevne verím, že hajzlák pri umývadle sa nepremení na niečo žlto nechutné. A možno, možno ani nie. Zasa mám chuť si zabojovať, lebo všetky dná sú príjemné. Aj keď sa nepodarí odraziť, aspoň stojíte pevne na zemi. Dne. Skrátka, okrem ručníka viete, kde máte nohy. Čo je dosť dôležité. Ľahšie tak nájdete zvyšok.

Povedzme život tak všeobecne. Vraj som sebadeštruktívny a rád trpím. Ono, pravda by to byť mohla, nakoniec svet pozná omnoho horšie druhy úchyliek, napríklad preťahovať mŕtve jelene, alebo živé ježky (živých ježkov?).

V poslednej dobe nejak strácam ilúzie. Samozrejme popri fantázii, čo mi znemožňuje vymýšľať inotaje, metafóry, či personifikácie a svoje osobné problémy tak podať hravou formou, čo by mi umožnilo nevyhadzovať kopec prachov za psychológa.

Smutne pozerá do diára a zisťuje, že sa opäť na všetko s prehľadom vysral. Zapaľuje si davidoffku s echt akčným dovetkom !neon! a rozmýšľa, koľko ľudí by fajčilo keby všetky cigarety predávali tak prudko pojebateľné slečinky v sukniach kratších ako dlaň. Pravdepodobne väčšina. Ak by populáciu tvorili chlapi a lezby. A bisexuáli a ďalšie úchylky, ktoré k naplneniu svojich potrieb požadujú bytosť so šuškou, buchtou a hebkou pleťou, čo skvele vonia.

Najprv bola tma a potom svetlo. A svetlo stvorilo dvere. Otvorené. I zrodila sa zem a ostatné planéty a lesy a vesmír a všetky tie sračky o ktorých sa ľud pospolitý domnieva, že na nich záleží. A samozrejme, všadeprítomný sex. V podstate nuda.

Ako každý víkend som začal plný predsavzatí a skončil s prázdnou hlavou za laptopom v izbe, ktorá sa začína podobať na férové hnojisko so zápisom v diári znejúcim „upratať“. Vyčarím smutný úsmev a listujem. „Upratať“ Otočím. „Upratať“ Otočím. „Upratať“ Tať. Ť. Atď. Každá posraná strana až do chvíle, v ktorej som sa rozhodol, že si život začnem plánovať a kúpil si diár. Plánovanie sa, zdá sa, zvrhlo na prepisovanie jediného slovíčka týždeň čo týždeň s čoraz väčším pocitom pohŕdania sebou samým. Podvedomie šepne: „Dovolená v Juhoslávii, první dítě.“

Postával som pred reštikou a ústami znásilňoval čiernu davidoffku. Po mesiaci slimiek mi ten objem medzi perami prišiel taký - nepatričný. Skoro ako ospevovaný plod homosexuálneho vzťahu, ergo seriózny blowjob medzi mužom a mužom. Na jazyk sa tlačila povedomá chuť vlastného semena z toho razu, kedy mi ho dala ochutnať. Nech viem, vo co gou. Jeho tón sa mi vznáša na podnebí doteraz. Nijak zvlášť nepríjemná chuť, ale predsa vyžijem aj bez nej.

Pohľad na hodinky. 6:10. Cŕŕŕŕn. Budí sa presne. Budík padá na zem a prestáva. Tik. Močí. Tik. Umýva zuby. Tik. Sprcha. Tik. Buchnú dvete. Tik. Buchnú dvere. Tik. Buchnú dvere. Dorazí do práce. Tik. Prebudí sa. Zahalí sa do dymu a sleduje východ slnka spoza kopca oproti. Úsmev. Tik. Zaspí.

Sedím na obrubníku a pijem šampus. Len tak decentne, predsa len sa musím dopraviť do práce. Na hodinkách sa hrajú paličky a skladajú sa v hlasy šepkajúce, že je len pol ôsmej.