rieper

Zomrel ďalší z obľúbených Kurtov.

Bar je šedý a tmavý a nevkusný s jemnou príchuťou noir. Nie, dnes to necítim. Zo syntetického šťastia bude hovno. Škoda, že si tie momenty nikdy nepamätám. Hranica odbúrania vplyvu predných lalokov je totožná s totálkou. Isté čaro však nesú aj opisy spolustolovníkov.

Zaujímavé koľko sračiek sa dá popísať o tvoroch, ktoré majú, ako povedali Jurko Nvota: „peknú pičku.“ Teda v lepšom prípade. Asi by som mal prestať riešiť. Smutné je, že to riešim len tu. Pocity, ktoré nedokážem vysloviť. Udupané v hlbokom podvedomí, ktoré si konečne našlo nejaký priesak. Subnormálnosť vyjadrená pomyselnými dialógmi s elektronickým strieborným mesiacom transformovaným z toho prírodného. Lebo polarizované svetlo.

A rozprávačoch? V podstate jedno. O ľuďoch všeobecne. O malosti, či veľkosti. A príbehoch. Ktoré keď necháte plynúť – skončia. Často ako nič extra.

Asi naozaj platí staré Einsteinovo: „Len ľudská hlúposť a vesmír sú nekonečné a tým vesmírom som si nie celkom istý.“ Ako inak vysvetliť neustále rastúce preferencie našej drahej vlády? Vraj sociálna politika, sociálna demokracia a more ďalších slov obsahujúcich oné magické „sociálny“ ako prívlastok. Na zasmiatie. Opäť sa bude zvyšovať vek odchodov do dôchodku. Pre mužov na 65 rokov.

Kúpil som si nové PDA. Kúpil som si nové handry. Nový účes. Pozerám do zrkadla a s poľutovaním musím konštatovať, že sa stále cítim ako fas. Lebo žiaľ existujú veci, ktoré sa kúpiť nedajú.

Rozmýšľam, koľko krát som začal slovkom rozmýśľam a rozmýšľam, koľko ráz som použil „je to strašné.“ Asi dosť často. Je to strašné. Nie, nie je to strašné. Teda, možno. Možno je taká príjemná barlička. Dá mi? Možno. Nedá mi? Možno. Odpoveď na otázku vesmíru, života a vôbec. Žiadne štyridsaťdva. Dnes konečne zas viem, kde mám ručník. Konkrétne v záchode. Ráno som sa prebral pomalšie a zadarilo sa. Pevne verím, že hajzlák pri umývadle sa nepremení na niečo žlto nechutné. A možno, možno ani nie. Zasa mám chuť si zabojovať, lebo všetky dná sú príjemné. Aj keď sa nepodarí odraziť, aspoň stojíte pevne na zemi. Dne. Skrátka, okrem ručníka viete, kde máte nohy. Čo je dosť dôležité. Ľahšie tak nájdete zvyšok.

Povedzme život tak všeobecne. Vraj som sebadeštruktívny a rád trpím. Ono, pravda by to byť mohla, nakoniec svet pozná omnoho horšie druhy úchyliek, napríklad preťahovať mŕtve jelene, alebo živé ježky (živých ježkov?).

V poslednej dobe nejak strácam ilúzie. Samozrejme popri fantázii, čo mi znemožňuje vymýšľať inotaje, metafóry, či personifikácie a svoje osobné problémy tak podať hravou formou, čo by mi umožnilo nevyhadzovať kopec prachov za psychológa.

Smutne pozerá do diára a zisťuje, že sa opäť na všetko s prehľadom vysral. Zapaľuje si davidoffku s echt akčným dovetkom !neon! a rozmýšľa, koľko ľudí by fajčilo keby všetky cigarety predávali tak prudko pojebateľné slečinky v sukniach kratších ako dlaň. Pravdepodobne väčšina. Ak by populáciu tvorili chlapi a lezby. A bisexuáli a ďalšie úchylky, ktoré k naplneniu svojich potrieb požadujú bytosť so šuškou, buchtou a hebkou pleťou, čo skvele vonia.

Najprv bola tma a potom svetlo. A svetlo stvorilo dvere. Otvorené. I zrodila sa zem a ostatné planéty a lesy a vesmír a všetky tie sračky o ktorých sa ľud pospolitý domnieva, že na nich záleží. A samozrejme, všadeprítomný sex. V podstate nuda.

Ako každý víkend som začal plný predsavzatí a skončil s prázdnou hlavou za laptopom v izbe, ktorá sa začína podobať na férové hnojisko so zápisom v diári znejúcim „upratať“. Vyčarím smutný úsmev a listujem. „Upratať“ Otočím. „Upratať“ Otočím. „Upratať“ Tať. Ť. Atď. Každá posraná strana až do chvíle, v ktorej som sa rozhodol, že si život začnem plánovať a kúpil si diár. Plánovanie sa, zdá sa, zvrhlo na prepisovanie jediného slovíčka týždeň čo týždeň s čoraz väčším pocitom pohŕdania sebou samým. Podvedomie šepne: „Dovolená v Juhoslávii, první dítě.“

Postával som pred reštikou a ústami znásilňoval čiernu davidoffku. Po mesiaci slimiek mi ten objem medzi perami prišiel taký - nepatričný. Skoro ako ospevovaný plod homosexuálneho vzťahu, ergo seriózny blowjob medzi mužom a mužom. Na jazyk sa tlačila povedomá chuť vlastného semena z toho razu, kedy mi ho dala ochutnať. Nech viem, vo co gou. Jeho tón sa mi vznáša na podnebí doteraz. Nijak zvlášť nepríjemná chuť, ale predsa vyžijem aj bez nej.

Pohľad na hodinky. 6:10. Cŕŕŕŕn. Budí sa presne. Budík padá na zem a prestáva. Tik. Močí. Tik. Umýva zuby. Tik. Sprcha. Tik. Buchnú dvete. Tik. Buchnú dvere. Tik. Buchnú dvere. Dorazí do práce. Tik. Prebudí sa. Zahalí sa do dymu a sleduje východ slnka spoza kopca oproti. Úsmev. Tik. Zaspí.

Sedím na obrubníku a pijem šampus. Len tak decentne, predsa len sa musím dopraviť do práce. Na hodinkách sa hrajú paličky a skladajú sa v hlasy šepkajúce, že je len pol ôsmej.

Dnes som utiekol z práce už o tretej. Nemohol som už uniesť pozeranie na tie tupé ksichty tak nechutne spokojné s tým, čo konajú. Že konajú. Spokojné s málom, keď môžu mať všetko. Hľa, boh, pohliadni na stvorenie a vedz, že je naozaj v obraz tvoj. Pohliadni a viď, že je to dobré. A vedz, že ja som tvoj pojebaný nepodarok. Keď nevidím všetko v ničom. A život v okamihu. Škvrna na štíte.

So železnou pravidelnosťou sa mi darí robiť zo seba kokota. Celé dni sa človek férovo pretvaruje, snaží sa zo seba robiť bytosť schopnú sociálnej kooperácie a všetkých tých činností obsiahnutých v „how to...“ príručkách obsahujúcich slová tím a hra. A... nič. Na ramená zaklope starý dobrý berserker a celá reputácia putuje do predmetu snaženia všetkých slušných chlapov. Ergo do riti (podľa chuti, podľa chuti)

V zúfalej túžbe po živote sa rozbehol vyhľadať hebkú a voňavú bytosť. I našiel som takú, lebo tento jeden je napriek frustrácii, depresiám, postupujúcej závislosti na alkohole a cigaretách a samozrejme prebujnelému egu príjemný spoločník – ak je vo forme.

V ušiach mi znie príjemné „Páslo dievča pávy...“ povestná to ukážka ľudovej tvorivosti a ja uvažujem, či je to naozaj o bohovi mnohých tvárí. Alebo hocakej inej personifikácii ukončenia biologických procesov, evokujúcich vstup do večného zabudnutia. Zaujímavé, môj prehrávač sa na shuffle vždy tak presne trafí. Išiel som z obeda a sledoval, ako sa kolegovia guľujú umierajúcim snehom a smejú sa, zrazu tak zvláštne šťastní, urvúc si pred šedivou ničotou chvíľu radosti a života.

V mojom boji s kokotizmom sa stretávam s mnohým a priznám sa, že ma tvárou v tvár všednému dňu dokáže zo stoličky zdvihnúť naozaj máločo. Pár vecí však ostáva. Jednou z nich je nadávanie všelijakých odkundesov na vodičov oceľových tátošov značky BA-XXXXX automaticky predpokladajúc, že keď sa niekto hrdí pyšným BA, ide o Bratislavčana. Kedy potom získavame na cestách aj mimo nich značne pochybnú povesť.