rieper

Veľmi nerád tu citujem niekoho ako Pavol Hammel, nakoniec... chovám k nemu značné antipatie, ktoré plynú boviehodkiaľ. Možno je to jeden z tých zážitkov zatlačených hlboko do podvedomia. A možno preto, že som jeho dcére kedysi dávno ukradol kolobežku. Nedá sa mu však uprieť aspoň jedno slovo. Kamalásky. Jedna pieseň. Snáď nie je až takým hriechom? Platonické.

Predstavím si citát z jednej z kníh povýšených nad iné a posuniem sa ďalej v nádeji, že raz budem dosť múdrym. Nádeji, ktorá ostáva nenaplnená pár rokov. Desaťročí? Fuckit. S každým rokom je nová. Ako sklamanie. Sklamanie tiež býva vždy nové. Každá sekunda. Minúta. Hodina. Deň. Týždeň. Mesiac. Rok. Aj on je nový. Čistý a nepoškvrnený ako pošva mladučkej panny. Údajne. Podobne ako zdanlivá nevinnosť je aj budúcnosť vecou vysoko subjektívnou. Respektíve jej vnímanie.

Píše jeden známy neznámy. Sprosto odcudzené slová. Nie tak, ako ľudia, lež synonym ukradnutých. Môžu byť pravdivé? Mohli by? Asi ako pár diskusií o prostatálnych, či prostatových orgazmoch šestnástkou, ktorá má na všetko teóriu. Teóriu prečo chlastať, prečo húliť, prečo šukať, prečo byť bisexuál a prečo sú prostatálne (prostatové, whatever) orgazmy najlepšie. Prečo? A nakoniec čudo s názvom epistemologický anarchizmus, čo mi príde ako značne zženštelý eufemizmus pre slogan Toyoty. Ten známy „Nič nie je nemožné.“

Prečítal som si pár lží o tom, aký som úžasný. Ďalších pár som si vypočul. Fakt, že je sa v mojom okolí pohybujú takmer samé ženy napĺňa tých z priateľov, ktorí sú hrdými vlastníkmi nástrojov na močenie v stoji závisťou. Mňa to týra. Ženy robia stále tie isté chyby. Takmer ako muži.

Otázky sú ako ľudia, čo ich plodia. Prichádzajú a odchádzajú, bez toho, alebo s tým, aby vo vás zanechali, či nezanechali stopy. Aký pán, taký krám. Apropos, milý denníček (vzhľadom na to, že moje prsty sú to jediné, čo na mňa v tomto a hocakom inom svete zvysoka neprdí a dokonca sa z nich občas dá vyraziť aj solídny orgazmus), konečne sa mi podarilo prečítať dobrú poviedku. O zúfalstve človeka obklopeného idiotmi.

Pre tých viacmenej stratených.

Prekliatím väčšiny ľudí sú pocity. Napríklad pocit, že si takmer dokonalý albín so sklonom každému, kto nie je, hovoriť neger ako v knihe od Kulhánka. Ďalším problémom je, že väčšina ľudí nemá vôbec žiadny zmysel pre humor. Na rozdiel od Boha a preto sa každý, kto ho má, môže považovať za nadradeného ostatnému dobytku. Ostatným negrom. Len škoda, že Boh má ten svoj zmysel značne pokrivený. Niekedy si ho predstavujem ako vlasatého Ježiša zhúleného z hašu vo vani plnej krvi tečúcej z žíl, ktoré si otvoril len preto, že sa už nedokáže pozerať na tie hovná, ktoré sám stvoril. Na nápravu prdí. Je to skurvený sráč. A egoista. Tak to chodí. Nechodí. Ešte šťastie, že v boha neverím. Verím v kvantá. A hašiš.

Mám nový notebook a písanie na ňom mi ešte nejde. Je ale drsne nabúchaný. Ekvivalent drahého auta chlapa, čo šuká s malým vtákom. Píšem bez talentu. Ale notebook mám dobrý. Fakt. Hola hej.

Láska je ako chrípka, človek to nejak prechodí. Je síce pravda, že si to môže odniesť srdce, to však dnes rešpektuje už len málokto. Ako ja zuby. Na svoje zuby zvysoka kašlem a napodiv Pánboh obdaril môj genetický kód drsným adenínom (cytozínom, guanínom, tymínom a malou lekciou siedmackej prvouky), takže ich mám stále skvelé. Až na tie vybité. A dokonca mi ani nesmrdí z úst, čo je v chvíľach nehy nesporná výhoda.

Ležiac v posteli sa pohrávam so svojím priemerne veľkým penisom a musím konštatovať, že si dnes opäť nezašukám. Klaus schlíplo visí popri ryšavých chlpoch a naplno tak vyjadruje môj postoj k životu. Zapálim si fajku a očakávam prílev hundrania z vedľajších izieb. Susedia tie eskapády neznášajú. Pohľad skĺzne po feldfľaske plnej nejakej konzumnej wisky a mozog pohladí myšlienka, či mi tá chvíľa bez rozmyslu vynahradí zajtrajšiu bolesť hlavy. Jablkový tabak smrdí celým bytom.

Len lyrická sračka. Hádam, v literárnych druhoch som nebol nikdy príliš silný. Dobrý?

Opäť o živote. Živote s puncom postmoderny? Tom mojom, len pár zápiskov mozgu vybičovaného k vrcholu nečinnosťou. Sen každého závislého na orgazmoch. Snažím sa vychovať k nepotrebe spánku. Spánok je strata času. Život je strata času. Orgazmy nie sú strata času, ale zdá sa mi, že ich všetky tie sračky okolo činia dosť… tajomnými? Neprístupnými? Ako by boli niečím výnimočné. A pritom… orgazmus už mal kde kto.

Ódy na tému život bývajú patetické. Predsa, čo už v človeku zobudí hlbšie pocity, pocity žiaľu, či ľútosti než koniec a začiatok. Malé vtáča skacká po ceste, len aby ho prešlo auto. V zápätí. Sek a koniec. Záblesk a tma. Život sám si žiada ľútosť. Potrebuje chrániť. Je tak vetchý a predsa... nezlomný? Vytrvalý. Tvrdohlavý. Snáď bude baran.

Prečítal som primálo kníh na to, aby som dokázal definovať ten okamih medzi tým, kedy sa zasieram so všetkými tými neužitočnými činnosťami všedného dňa, ktoré sú tvárou v tvár mojim koníčkom (chlastu, tráve, cigaretám a ľuďom) tak veľmi bezvýznamné, že sa neoddá do nich púšťať, ktoré sú zároveň dôvodom, prečo môj príbytok pripomína dúpä zúfalého myzofilika, ktoré ale stále skýtajú dostatočný úkryt pred útrapou najväčšou – konečne urobiť niečo užitočné.

Telom otriasajú záchvaty kašľa a mysľou sa blysne nádej, že snáď vyzerám ako Doc. Hollywood, drsný pištoľník divokého západu. Zapálim si ďalšiu a šepnem "Redbull by si piť nemala, som preliečený alkoholik, viem čo hovorím. Zničí ti pečeň." Porozhliadnem sa po prítmí do tvárí stratených, pre ktorých týram svoje telo zmárané horúčkou. Konštatujúc, že zbytočne uvažujem, či je správne potláčať pohnútku sa tu na to všetko vyjebať a skúsiť šťastie niekde, kde nie som poznačený prostredím domnienkou, že odísť a nechať za sebou všetky tie sračky je to isté, ako vzdať sa. Mariňáci sa nevzdávajú.

Povedzme, že každý, každý nejaký má, záväzok, jazvu, bolesť, strach, ducha minulosti, ktorý sa vznáša nocou (cez deň svieti slnko príliš jasne) a útočí na miesto, kde bývalo. Kde si býval. Rieper sedí v tme a desí sa zaspať. Čaká naň ráno plné prachu prázdnych pičovín, ktoré si bude musieť vypočuť na ceste nikam.

Niektoré príbehy končia tam, kde iné začínajú.

A ďalšia. Predpokladám, že by som mal byť šťastný, nájsť lásku, byť neopätovanú, bláhovo si maľujúc na stenu všetky tie krásy, ktoré by zajtrajšok mohol a nemusel priniesť, dni plné vášne tak vášnivo stenajúc zrazu úplne živý uvedomujúc si každú z tých stereotypných explózií s názvom systola, či diastola maľovaných Humbertom a Nabokovom.

Poetická…

Ako napísať dobrú knihu. Dobrý príbeh. Taký, ktorý postaví do pozoru vojakov vtelených do jemných chĺpkov na zamatovom bojisku dámskych predlaktí, vleje do žíl staromódne chlapáctvo a neskôr vyženie vpred bez ohľadu na vlastnú bezpečnosť a život už tak príšerne krátky, ignorujúc smrť ktorá ich čaká na poli dekoltu, ktorý sfarbia červeňou svojej krvi veselo ju prelejú na obetu nového boha – rumenca, by ozdobil tvár vytúženej.