rieper

Poznal som ju od svojej osemnástky. Dve deti, umelé kozy a manžel, well... Do kostí sa zažiera strach z toho, aby som neskončil ako on. Jeho ľadový osteň prerezáva mäso, žily, nervy a kosti hľadajúc miesto, kde vyklíčiť. Vyklíčiť do obrazu ohnutého tridsaťpäťročného starca so šedivými vlasmi a manželkou – štetkou, vedľa ktorej sa každý deň budím v snahe nevidieť a nepripustiť si, koľko chlapov sa strieda na mojom mieste, v mojej posteli a... v mojej šuške.

Svet/osud je intenzívne morbídny.

Last days of Jesu... ehm rieper at work sa vyznačujú značnou otrepanosťou. Ergo sa strašne nudím a idem z toho zošalieť.

To „ľ“ na začiatku si podľa mňa už nezaslúži. Ukradol som ho teda pre seba. Mám k nemu zvláštny vzťah. AKA trocha spoločenskej kritiky.

Fergie spieva „Da da da dam,“ a ja sedím uprostred ostrovčeka postaveného na vetchých zvyškoch života, ktorý žil niekto iný.

Tma býva príjemná spoločníčka. Zaujímavé, bojím sa pocitov, bojím sa motýľov a bojím sa výšok. Bál som sa? Svet ponúka omnoho horšie veci než motýle, či pocity. Tmy som sa nebál nikdy. Tej, ktorá halí všetky veci do plášťa tajomna, požičiavajúc im krásu, ktorú nemali. Nemajú. A ja, stvorenie dňa po nej túžim, túžim podobne ako nočný motýľ po svetle lámp. A čakám, kedy ma moja vášeň spáli. Ako nočného motýľa tá jeho.

Na čele sa perlí pot podávajúc dojemné svedectvo o fyziologických procesoch prebiehajúcich v tele, ktorému tak rád prisudzujem prívlastok: „moje,“ zatiaľčo aróma opúšťajúca podpažie jemne, avšak o to neodbytnejšie naznačuje, že číslo 24 na obale nemenovaného deodorantu bol púhy reklamný falš. Odkiaľsi z podvedomia sa do uší pomaly prepracúvajú prvé tóny Miss Moskvy Jiřího Korna spolu s takmer zabudnutým pocitom, že niekde je chyba...

Telo mučené abstinenčnými príznakmi si pýta svoju dávku. Kvap, kvap. Každý zvuk je silný a ostrý ako struna od piána zarezávajúca sa do krku v béčkových nahrážkach reálu honosne zvaných mafiánske filmy a je rovnako ako ona napätý oddeľujúc to údajne vnímané od večného sna. Častice skutočna narážajú na vorpálnu čepeľ zvuku domnelého dažďa opúšťajúc všedné dráhy rozlietajúc sa do smerov už len tušených. Kvapky majú takú zvláštnu symboliku. Sľubujú. Spievajú. A prichádza noc.

Zvoní.

Chodbou zavíja studený vietor, ktorý je, tak sa zdá, hravý. Zvestuje, že hoc stále trvá leto, jeseň je tak blízko. Kolobeh dôb a období. Teplých a chladných. Prekladaných teóriou ekonomických cyklov, ktorú do mňa hustili v škole. Otrepané frázy odkukané z bežných vecí zabalené do pozlátka zvaného poznanie, či veda a prezentované bežnému plebsu v ničnehovoriacich frázach. Až sa zdá, že domnelí vedátori musia byť pekne arogantné svine. Stačí sa zamyslieť.

Jemná poobedná lyrika

Dňom blúdia nezvestní duchovia hviezd a kričia o všetkých prísľuboch, ktoré snáď prinesú. Prekladané obohranými evergreenmi, ktoré ich zabíjajú a kazia mi sústredenie. Nemienim ich vypnúť, vraj prinášajú útechu a útek ďalším dušiam prepnutým na standby. A tak sa Zdenkino „Keď to nejde“ vznáša poobednou atmosférou pochmúrneho miesta opakujúc tú posranú mantru skoroúradníka a kokotka v jednom. Čakajúc na sľuby niečoho, čo nevidieť. A potom vraj nie som nábožný.

Dovolenka a chľast asi nie je dobré kombo.

Another

Zdá sa, že mi je na zvracanie. Asi som nemal čítať Pod strechami Paríža a rozmýšľam, či by vydalo na príjemnú polstrovanú celu, napísať niečo podobné. Možno. Povesť trendsettera sa nekoná. Pohrávam sa s myšlienkou, že ma posadol diabol a tie skurvené chorály, čo ma núti počúvať dezignovaná bigotná katolíčka prinášajú záplavu utrpenia. Pár citátov od Vonegutta na téma boh spoľahlivo zabezpečí rozpačité mlčanie a pohľady popod zvraštené obočie. Nedá sa však vyhnúť poznámke príjemne klenuté. Ani popisu aktu medzi ňou a blazeovaným kozojebom momentálne v pevných rúčkach kurvy, ktorej sa podarilo prešukať do lepšej spoločnosti. Chorály však hrajú ďalej, žial žiaden neospevuje nehynúcu slávu božského imperátora a zlatého trónu, teda jediné, ktoré som ochotný tolerovať.

Monštrum z kostí, krvi a ohňa zarevalo príšerným jakotom a potom prehovorilo hlasom tak úžasne mužným a drsným, že žiť hollywoodsky trhák, polovica obecenstva by zbledla závisťou a tá druhá neodvolateľne navlhla a začala obdarúvať prvú pohľadmi, ktoré by len veľmi zle tajili smútok nad tým, že všetky prísľuby ukryté v hlbokom barytóne ostanú až navždy uväznené na tej nesprávnej strane strieborného plátna.

Modré nebo dokonale ladí s modrým pozadím nového officu, ktorý som sa konečne odvážil spojazdniť a musím povedať, že plne potvrdzuje moje podozrenia ohľadne budúcnosti, ktorá - extrapolujúc dáta minulé, stojí čím ďalej tým viac za hovno. Je možné, že som konzervatívny, ale ten panel „nástroje“ mi celkom chýba. Tak, či onak. Z televízie sa v pravidelných intervaloch ozýva „varlata“ a letmý pohľad prezradí, že tieto pravdepodobne zohrávajú v živote ošípaných dosť podstatnú úlohu. Ako inak. Na každom kroku milióny podobenstiev a ja sa začínam cítiť ako na obraze Pokušenie svätého Antona od Dálího. Do modra. A bez varlat.

Dušou mi píše telo. Nevyspaté, smradľavé, špinavé a zarastené. A pár výrazov nevhodných pre verejnosť obsahujúcich nejaké tie telesné tekutiny končiace zväčša na tvárach umelkýň, ktoré sa živia skôr telom. Aj ona je taká.

Keby som niekedy dokázal zistiť, čo z tých sračiek o templároch, ktoré som sa zhotoval počítať boli pravdivé, asi by som našiel pár odpovedí na pár otázok. Začal by som pri tajomnosti, preložil to základmi svetového bankárstva a nakoniec tie populárnohistorické orgie zavŕšil krátkym rozjímaním o karme. Či trebárs náhodách ktorých je môj život tak plný. Aj keď, možno si to len namýšľam. Lebo stretávam samých übernudných ľudí a ako sa hovorí (popri slávnom vrána k vráne): „Medzi slepými jednooký kráľom.“

Uvažujem, že 5 pohovorov za deň je dosť aj na lepšie charaktery než ten môj a fakt, že ma zajtra čakajú ďalšie, popri víkende mimo republiky plnom chľastu a príležitostného sexu samozrejme len s ochranou núti k zamysleniu, ako v utorok odovzdám tú seminárku. All in all však to skurvené škemranie a podliezanie, ktoré sa vydáva za pracovné pohovory treba vyvážiť niečím príjemným. Napr. Jackom Danielsom.