rieper

Zaujímavé. Tisíc ráz opakovaná lož sa má stať pravdou, tisíc ráz opakovanej pravde sa mi však prieči veriť. Pravde oskúšanej expertnými, či heuristickými metódami. Overenej časom. Asi budem naivný. Naivný? Idealista. Napriek hlbokému cynizmu, ktorým som nejak napáchol po ceste takzvaným osudom stále nedokážem akceptovať axiom, že ľudia stratili súdnosť.

Život je poriadna kurva. Pretiahne ťa bez ochrany a nepýta sa. Je mu jedno, či ťa nakazí nejakou sračkou a ty umieraš sám a v bolestiach bez odpovede na večnú otázku: „Prečo?“ Jedna vec sa mu však nedá uprieť. Je drsne zaujímavý. Aspoň ten môj. A má ma rád. Takým tým nonšalantným spôsobom hodným druhotriedneho psychopata, ktorý roky na izbe drží a zneužíva svoju 12 ročnú dcéru a striekajúc do nej obdeň svoje degenerované semeno sľubujúc jej lásku až za hrob. Len neviem... Či si zaslúžim toľko pozornosti.

Ako mútiť vody de jure povedzme, že pri reinženieringu nákladov.

Do uší mi udierajú zvuky ciest a ja hľadím na svetlá, ktoré ich lemujú. Ako tíško sa zakrádajú a pulzujú uprostred temnoty. Strážiac duše pocestných. A mňa čaká rekapitulácia.

Mám čas. Sedieť na parapete a pozorovať hviezdy ktoré si len myslím. Ktoré nie sú. Svetlá takzvaného veľkomesta odrážajúce sa od oblohy. Nie temnej. Tak zvláštne purpurovej. Ani noc, ani deň. A ja ho celý slzím.

A dôvodoch? Povedzme dôvodoch. Pričom imperatívom je výdrž. A nie taká tá v posteli. Samozrejme pôjde o výplody cynického indivídua s pokriveným zmýšľaním, netreba brať vážne. Alebo... aspoň so značnou rezervou.

Zúfalá potreba vyhnala včera rieperka napriek doznievajúcim príznakom chrípky za slečnou (pani), čo vie svoj prah citlivosti na moje dotyky presne vyčísliť a nehrá sa na kiná, večere a dlhé prechádzky letným dažďom, na ktoré od minulého týždňa doplácam zaľahnutím v ušiach a machom v mozgu. Aka som si poriadne a schuti zašukal bez lásky a bez záväzkov a musím povedať, že napriek rigidným morálnym zásadám, ktoré mi včera do snov premietli neidentifikované poznanie o vlastom statuse svine mi je úlne jedno, čo si o tom môže ktokoľvek pomyslieť, lebo to stálo zato.

Predpokladám, že mnoho ľudí zakladá svoje konanie na nejakých viac, či menej serióznych predstavách o fungovaní. Sveta a tak. A potom mysľou či svetom preblesknú otázky začínajúce na „Prečo?“

Je to zvláštne. Vždy, keď si niečo nechám na poslednú chvíľu, majú tendenciu sa skur...kaziť aj všetky ostatné okolnosti s problémom na poslednú chvíľu odloženým súvisiace.

Niekedy ma pochytia scestné myšlienky plné zúfalstva a plaču. Ak zistím, že predlohou barbara Conana bol Džingischán. Potom ma zamrazí. A svet je zrazu brutálne na kokot.

Možno to na pohľad pôsobí zavádzajúco, ale bude to o náboženstve. Po zdĺhavejšom úvode.

V spoločnosti vyložených nôh a horiacej cigarety počúvam škrekot paviánov odvedľa. Nie, rodičia rozhodne neschvaľujú, že fajčím. Rozmýšľam, kto vykúpil všetky slimky. Well, pripíšem si ďalšiu čiarku do kalendára a vytrhnem list. Zapálim ho. Odpálim Davidoffku a pozorujem tanec umierajúceho svetla stravujúc posledné zbytky umierajúceho dňa.

U Karla to bola, myslím, Hanina. Mimochodom skvelá pesnička, odporúčam každým cólom

Dnes som v práci okrem vrhania pohŕdavých pohľadov smerom k ťuťmákovi, ktorý to tu má na povel len študoval a čítal, kedy žiaľ musím podotknúť, že aj domnelí vedci môžu byť úplní kokoti a teda množstvo samo- či spoluhlások obohatených interpunkčnými znamienkami pred a za menom, ktoré nám pri príležitosti viac, či menej úspešnej premiéry na tomto pláne venovali rodičia nemusí o inteligenčných, či vzdelanostných kvalitách onoho indivídua vypovedať prachnič. Čo je na zvracanie, lebo tieto osoby potom veľmi nezaslúžene požívajú spoločenskú úctu a úplne neopodstatnenú moc nad indivíduami, ktoré sa pri svojej púti životom ocitajú v ich dosahu.

Neviem ako je to s osudom. Niekto voň (vň?) verí, iný zas nie. Niekto tvrdí, že človek je strojcom samého seba, iný zas, že cesta je daná a jediné, čo sa dá je si ju viac či menej užívať. Vlastne... Každý z prístupov nie je vo svojej podstate ničím než alibizmom, ktorý sa snaží vysvetliť ako je možné, že nemám peňáze (ako by povedal Rytmus). Lebo definovať kde som urobil chybu sa nedá. Miera zavinenia môže ležať na mne, Bohu, kóde DNA, náhodnom chvení protoplazmy, etc. lenže, to mi je prd platné. Lebo peňáze stále nemám. A vlastne, kašlať na peňáze. Rozpor je omnoho hlbšie.

Vždy som miloval bezvýchodiskové situácie. Iných ľudí.

Potrebujem návod na život. Nejaký bohovský brak, kde sa píše, čo a ako mám spraviť v tej a tej situácii aby ma ľudia mali radi a ja sa cítil milovaný, ružový, žiadaný a príjemný. A nie ako pekne poctivý neprispôsobivý fas.

to remember

Nikdy som nechápal ľudí, ktorí sú v stave pestovať niektorý z tých dlhodobých vzťahov, o ktorých toľko čítavam. V knihách, plkoch, filmoch. Taký ten, čo pretrvá roky a protagonistovi sa vždy pri počutí mena dotyčného vtlačia slzy do očí. Kedy si ľudia rozumejú bez slov a kedy spolu nespávajú. Prosto si rozumejú. Prosto... Vždy som im závidel.

V objatí skla a ocele to dokáže byť pekne kruté a ja tak čoraz častejšie začínam pociťovať nevyhnutné nutkanie poriadne niekomu natrhnúť riť. Zákony prírody sa mi žiaľ nevyhýbajú a vždy tu bude to „kto z koho.“ Nechcem zdochnúť pri plote. A zdá sa, že zatiaľ nezdochnem. Nemám na to predpoklady. Lenže... Byť kurva z rodu hyen tiež nie je nič extra. A tak mi je na zvracanie.