rieper

Rieper sedí na porade a chystá sa opäť si kurviť kariéru. Po ďalších štyroch hodinách, počas ktorých mohol radšej vdychovať sladkastý parfém panensky krásnej čertice od vedľa, ktorá vytrvalo odmieta nechať si zvlažiť rodidlá, súc odkázaný na samohanu korenenú len vôňou a nejasnými predstavami zadku značne elegantného tvaru takmer ako broskyňa má tých skurvených rečí plné zuby. Potrebuje si zapáliť a potreboval by panáka od niektorého z kamošov zo Škótska, ktorí sa už pridlho neukázali. Aj keď, možno by stačil aj nejaký Amík.

Slečna dlhé nohy má pred rande a zanietene vykladá o tom, ako rada by stretla muža, na rande s ktorým by sa dalo tešiť, čo pre domnelého náboženského fanatika a zarytého aiťáka nevyznieva nijak dobre. Možno to však uhrá na dotieravosť a zúfalstvo. Slečna dlhé nohy si nezašukala už poriadne dlho a pri žiadnej príležitosti mi to nezabudne spomenúť. Čo táto situácia vypovedá o mne nechám na posúdenie svojmu scvrknutému egu a pokojne sa opäť natriem olejom, aby som sa potom odovzdane postavil pred dvere háremu plného neukojených (neukojiteľných?) krások. Oholenú hlavu mám a snáď mi chýba len dnes tak vyhľadávaný čokoládový odtieň, ktorý by statusu palácového eunucha nasadil korunu.

Niekedy to chce zmeniť priestor a možno dýchať iný vzduch a tak som vypadol do ďalekej preďalekie, len aby som po návrate musel čeliť blbým otázkam ako: "Ty si bol kde? A prečo nie si opálený?" Nuž lebo. Deti noci sa neopaľujú rady. Fakt.

Na displeji bliká zabudnutá smska, ktorú ešte stále nechcem otvoriť. Niečo mi našepkáva, že až sa na tú pochybnú úlohu podujmem, nečaká ma nič lepšie, než trocha nádejí a pár slov o ľútosti, ktorú tá druhá aj tak necíti.

Vedomím sa premietajú sentimentálne hovadiny. Na stole sa usadili poháre vodky a krabička čiernych davidoffiek, ktoré len čakajú na príležitosť, ktorá ich premení na ohorky a črepy. Dnes večer ju nepochybne dostanú.

Paradoxne som započul najkrajšiu vetu posledných dní v animovanom filme. Možno. Snáď už existovala aj pred ním, len sa ukryla kdesi v tíšinách inostrannej ľudovej slovesnosti, ktorá sa blbému kvázibratislavskému balíkovi nedostala do uší. Som naozaj zvedavý, ako sa zadarí v dabingu.

...

Bohyňa z alabastru mi darovala Charmsa a odvtedy túžim túžiť po sebaspytovaní samého seba, ktorého leitmotívom by mohlo byť napríklad plytké: „Prečo?“

Vždy ma lákali takí tí drsní hrdinovia oplývajúci kúlovými hláškami, takmer rovnako ako snehovobiele stehná Rachel Weiszovej v béčkovom „I Want You,“ ktoré ma neomylne doviedlo k nesebeckej láske v interpreta menom Elvis Costello.

Sledujem nelichotivý vývoj ceny akcií materskej, ako sa dnes vraví „driven by“ hlavným začmudeným CEOčkom, na ktorom konečne badať pochod globalizácie v praxi. Stále si neviem zvyknúť, že musím hovoriť „pane“ niekomu, kto okrem bezchybnej americkej angličtiny akoby z oka vypadol chlapíkom, čo sa mi pri občasných potulkách centrom za svetla snažia predať imitácie parfémov známych značiek.

Ekvivalent spovedí z vecí, ktoré nemôže a nechce prezradiť predavač žemlí, zakončené ekvivalentom výroku: „Áno, mohol som s tým niečo urobiť.“ Začínajúc, povedzme: „Bola raz jedna firma.“ Alebo radšej spoločnosť? Egál

Studené kvapky stekajú po tvári, tele, rukách, bruchu, chĺpkoch a končia svoju púť vo víre v srdci, či riti vane. Na sprchu som sa stále nezmohol a tá voda je dnes prekliato studená. Snáď som precitlivelý a na každý hovor dostávam odpoveď: „Inokedy.“

Z prepracovanosti mi začína solídne zajebávať. Práve v tomto momente by som mal písať ďalší skurvený projekt, ktorý zapadne prachom v šuflíku tej takmer tehotnej kreatúry zvanej honosne „boss s víziou“, ale zdá sa, že na to prdím. Navliekol som si výsadkárske boty a uhol si dobre vyzretej slivovice, ktorú som objavil v poľnej fľaške z minulého leta, kedy som strávil tak príjemný mesiac medzi jedným a druhým väzením s prívlastkom „nadnárodná“ váľaním sa pri jazere, balením opražených Holanďaniek, prelievajúc cez gágor jedno pivo za druhým.

Dni sa mi mihajú pred očami ako splašené stádo vodných buvolov. Je to veľmi poetické prirovnanie, najmä vzhľadom na fakt, že som tie skurvené zvieratá v živote nevidel. A je veľmi pravdepodobné, že neuvidím. Možno budú gingolgo. Vyhladené. Alebo nikdy nezarobím dosť prachov na to, aby som šiel na safari, či ich zarobím, ale nepôjdem, lebo to bude strata času.

Exil za štyrmi stenami a moja myseľ pomaly degeneruje do podoby neprajného mizantropa, ktorý si praje mať o jednu viac než pár opíc. Snáď by som mohol povedať, že som stratil zmysel života. Mať niekedy nejaký.

...

Dlhé týždne sa pohrávam s myšlienkou, že by som mohol konečne napísať čosi poriadne. Interesantnú spoločenskú kritiku čí pár módnych viet o tom, čo za krízu tento svet ešte čaká... A snáď by sa zadarilo a na dvere by klopal pán Pulizer.

Vo chvíľach ako je táto, či jej podobné, by som mohol len tak tíško sedieť, prepadať sebaľútosti a spytovať svet. Otázky typu „ako?“, „prečo?“, či „čo ak?“ Tak veľmi egoistické. Tak hlúpe. V zásade je podobný prístup príliš zbytočný a miestami snáď až patetický. Svetu sú moje otázky ukradnuté a história učí, že odkedy je čas časom si ten skurvysyn nenašiel moment ani na jednu. To ako Odpoveď.

Závisť mi kúše útroby a ja sa snažím prísť na to, či by mohla byť rovnako smrteľná ako alkohol. Pár rokov, než mi nos pretkajú hnusné žilky a na mňa bude čakať len treťotriedny job v štátnej sfére s troskami ľudí tak podobných. Možno. Možno by to chcelo drastickejšie riešenia a víťazstvá iné, než Pyrhove.

Život sa pozvoľna premieňa na mediálnu masturbáciu typu Klinika Grace a ja pol mesiaca uvažujem, či som skôr George, alebo Karev, len aby som dospel k záveru, že mi počas dvojtýždňovej PNky muselo začať férovo žblnkať na maják, aby som sa začal porovnávať s vymyslenou postavou. Ale po poriadku.