rieper

Po dlhých rokoch imitácie záujmu o klasickú hudbu, na čo som aj tak žiadnu intelektuálne rozhľadenú (domnele frigidnú, manželom zanedbávanú) zrelú, ako vravia naše cudzím slovom nazývané deti vetra (aka „cigáni“), „šukandu“ aj tak nezbalil, objavil som v zasrčenej poličke plnej fragmentov minulosti, artefaktov z dôb zapadlých časom, resp. obstaróžnych pičovín cdčko od Greenday-u.

Kedysi som počul vetu. Potom ďalšiu. A ďalšiu. Viet plný scenár, ktorý by som mohol z nedostatku lepších výrazov nazvať „Život.“ A predeň priradiť niečo ako môj.

Dnešný svet skýta tak veľmi veľa nepríjemných záludností, ktoré znova a každý deň číhajú na jedinca, ktorý sa snaží stať medúzou. Čo neznamená nechať si narásť vlasy so syčiacim hadím melírom, zeleným ksychtom a zubami, ktoré by mu závidel aj posledný ľudožrút. Myslím tým živočícha, ktorého jediným zmyslom existencie je pokojne sa vznášať v okolí. Okolie je veľmi dôležité. A samozrejme, sem tam popŕhliť nejakého nešťastného plavca.

Alebo aj krátke pojednanie o koprofílii (terminus technikus pre dosahovanie sexuálneho potešenia z hovien) a koprofágii (což je zasa terminus technikus pre hovien požieranie)

A short story. A memo. To remember… Always.

Aké to populárne pomenovanie, potupne ukradnuté z filmu pána so statočným srdcom. V poslednej dobe sa mi tvorivosti nedostáva, kreativita je obmedzená, postupujúca cirhóza pečene veselo zotrváva sťa tieň nad mojím životom, na popis ktorého neváham použiť epiteton „značne skurvený“. S miernou nadsázkou. Veľmi.

Na trochu barokovej rímse okna domu kedysi snáď bieleho posedávajú za šera prichádzajúceho večera dve postavy pozorujúc ríše obývané osobami bohov – tvorcov a ničiteľov, ktorých ruky prinášajú všetko dobré a všetko zlé. Jedna lenivo zívne a uloží sa na hebké labky, veď noc je už na ceste, no jej dobrodružstvá chvíľu počkajú a malá spáva tak rada. Druhá ešte chvíľu pozoruje ríše plné chaosu pod oknami, potom však zívne ako prvá a odskáče naháňajúc list odený do zlatova. Listy ako ľudia rady odchádzajú s istou pompou. A mačky neboli nikdy zvlášť nábožné.

Televízorom odoznievajú posledné tóny strateného leta, na compe svieti očko signalizujúce, že chudák svoj boj nad vírom (výrom?) stále prehráva a ... a nič viac.

Na chvíľu do nej ponorím prsty a pozorujúc, ako sa jeden chrbát prehýna do oblúka druhou rukou pohladím pery, ktoré cez deň neľútostne bránia vykuknúť úsmevu spod zelených očí. Niekto tomu hovorí láska a po chvíľach ako táto túži celou svojou bytosťou mysliac na všetky tie veci, ktoré sa stanú niekedy zajtra hneď potom, ako uplynie odporné dnes. Jeden po druhom tie nezbedné prsty vyťahujem, privoniavam k nim a nechávam ju ochutnať seba samú zmiešanú so mnou.

Večer plynie kvapkami dažďa pomaly stekajúcimi do pohára. Štrnásta vodka a ty vieš, že dnes večer sa zasa nenajebeš, že prozreteľnosť, boh, či férový návky na etyl ti nedovolia, aby si zabudol na... Na čo?

Skúsenosť destilovaná fľašami fernetu, vodky a whisky (a jednou zabudnutou fľašou borovičky, ktorá po nevydarenej anihilácii zažila svoju reinkarnáciu v podobe potupnej mláky na neohobľovaných doskách dlážky jedného z vychýrených Bratislavských podnikov) mi šepká, že tak ako dni prinášajú chvíle plné nehy (vraj), prinášajú aj okamihy plné smútku, melanchólie, hnevu, či nenávisti. V jedných, či druhých ma pri živote drží len pevná viera v rovnováhu, ktorá mi niekedy v budúcnosti musí priniesť tak veľa dobrého. A potom vraj nie som optimista.

Kopem do seba tretí fernet a uvažujem, kam sa podeli chlapi. Takí tí... neviem, v podstate som ich videl len v pár seriáloch pre slobodné tridsiatničky. Mám s nimi málo skúseností. A neprichádzam s nimi do styku.

Rieper obsmŕda pred bielou cajlou s nevábnym nápisom na dverách. Nápis vraví psychiater a okolo posedávajú nádherné kusy samičiek. Musí skonštatovať, že také kusy nevidel už dávno. Odhaduje to. Nešťastná láska, poruchy stravovania, pokusy o samovraždu. A podobné sračky. Žiadna nezdvihne oči. Prázdne pohľady prázdnych teliat. Buď sa skrývajú pred svetom, alebo podľa závistlivcov pánbu nadelil každé podle uvážení. A čo pridal na kráse, ubral na rozume.

Obrazy anonymných hotelových izieb sa prelínajú s obrazom mojej, tak dojemne nazývanej vlastnou v búrlivo nudnom kolotoči posledných dní a týždňov. Anonymné hotelové bary a anonymné tréningové centrá anonymných budov v anonymných mestách plné... anonymných ľudí. Tvárí na jedno použitie, s ktorými pokecáš o tom, aký je život ťažký. Zapáliš si, kopneš vodku a katapultuješ ich zo svojho života tak ako légie pred nimi a po nich.

Niekedy, len niekedy, keď je tiaž reality... nie, to je príliš patetické. Dnes nechcem byť patetický. Vlastne, zdá sa, že nechcem byť patetický vôbec. Chcem byť všetko to, o čom sa spieva a hrá a píše. Že svet volá a niekto občas musí

Vdýchnem ďalšiu dávku poctivých karcinogénov a myslím na sex. Vzhľadom na fakt, že som dostal už druhú knihu plnú porna za dva dni zrejme vyzerám značne zúfalo. A mám strašnú chuť chlastať. Tak to chodí. Vlastne... Divím sa, že sa tak necítia všetci. A možno cítia, len... o tom nehovoria. Verejné tajomstvo. Veľmi, veľmi nebezpečné známosti.

Hodiny neúprosne odtikávajú posledné minúty víkendu. Memento. Ďalšie pomyselné zrnká v presýpacích hodinách klesajú a klesajú. Sypú sa. Odpadávajú. Z jednej banky do druhej. Len tak. Bez slov. Bez zvuku. Bez vášne. Bez hany.

Život... Život sú prevažne sračky. A čím je dlhší, tým menej vecí v ňom za to stojí. Prvý pohárik. Prvý šluk. Prvá lajna. Prvý sex. Prvý, prvý, prvý. Len zamiešať karty.

„Já, já, já.... eeeeeeem.“ (Tribute to Jaro Filip)

Nič nemá zmysel, hovoril si, keď vyzliekal kamarátovu súčasnú na záchode kamarátových bývalých (a súčasných, ak veríte na život po živote).